Vymyslel množstvo filmových a seriálových príbehov. Vie nás pobaviť, aj dojať. Režisér Dušan Klein je majstrom svojho remesla. Sám však v minulosti prežil príbeh, aký vie napísať len osud – ten najzvláštnejší scenárista a režisér. A všetko sa začalo v Michalovciach.

MICHALOVCE. Ako svet prichádza o básnikov, ako oni prichádzajú o ilúzie a všetkých šesť filmov, až po ten najnovší, ktorý je práve v kinách, spája meno Dušan Klein, ktorý k nim písal scenáre, aj ich režíroval.

Okrem toho sa podpísal aj pod filmy ako Andělské oči, či Rodinka, alebo české seriály Hříchy pro patera Knoxe, Ulice a Cukrárna.

Vzrastom nízky chlapík je právom zaradený medzi českú režisérsku špičku. Avšak on vlastne pôvodom nie je Čech, ale Slovák, konkrétne východniar. Narodil sa totiž v Michalovciach a v pondelok 27. júna oslávil 77. narodeniny.

Osud a dejiny ho však priskoro vyhnali zo Zemplína na potulky po krajine. Rodina Kleinovcov totiž nemala na výber, ak chcela prežiť. Boli Židia.

Pol roka v stodole

Dušan Klein zvykne skonštatovať, že sa narodil v tom najnesprávnejšom okamihu. Písal sa rok 1939, keď sa Kleinovcom narodil tretí syn Július. O niekoľko desiatok rokov si meno zmenil na Dušan, pretože práve toto druhé meno mu zachránilo život.

„Dedo bol pekár a piekol macesy, otec robil vo fabrike na sušené ovocie a zeleninu a mama bola krajčírka,“ zaspomínal si na svojich najbližších v relácii Českej televízie 13. komnata.

Klasickej rodinnej pohody si však veľa neužil. Keď mal štyri roky, začali sa na našom území deportácie židovských obyvateľov do koncentračných táborov.

Kleinovci mali spočiatku výnimku, lebo otec robil vo fabrike. Zakrátko im však bola nanič a rozhodli sa radšej pre útek z Michaloviec.

„Otec nám zariadil úkryt v Nízkych Tatrách u jedného sedliaka. Pol roka sme u neho žili v stodole a vonku sme vychádzali len po zotmení,“ opísal prvé mesiace na úteku.

Židovské deti ukryl katolícky kňaz

Keď už ukrývanie mohlo byť veľmi nebezpečné, rodina sa pobrala ďalej. V jednom z bratislavských katolíckych kláštorov, ktorý fungoval aj ako sirotinec, našli pre troch židovských chlapcov výborný úkryt.

„Práve od nich odišli traja chlapci, ktorí sa dostali do nových rodín vo Švajčiarsku, a tak nám dali ich doklady a zmenili nám identitu. Ja som dostal nové meno – Dušan Ružiak,“ vysvetlil režisér.

V sirotinci boli bratia odkázaní len na seba. Otec sa dal k partizánom a už sa z hôr živý nevrátil. Matka ich nesmela navštevovať, aby sa tajomstvo nevyzradilo.

Zvyknutí na židovské tradície si zrazu museli zvykať na novú vieru. Ich skutočnú identitu poznala len sestra predstavená a hlavný kňaz.

Surová zrada

Po niekoľkých mesiacoch však všetko prasklo.

„Matka si spomenula, že v Bratislave žije otcov známy, ktorý mu dlhoval peniaze, a tak ho chcela požiadať o pomoc. On si s ňou dohodol stretnutie, no keď prišla na dané miesto, nečakal tam on, ale gestapo. Kňaza, ktorý nás ukrýval, popravili. Nás vzali na gestapo a prikázali nám, aby sme stiahli nohavice. Videli obriezku a bolo im jasné, kto sme,“ opísal hrozné chvíle v 13. komnate.

Ako Klein dodal, dodnes to vníma ako najponižujúcejší zážitok svojho života a ešte dlho potom mal problém vyzliecť sa hoci aj v škole na telesnej výchove.

Matka so synmi putovala do koncentračného tábora Terezín. Tam sa na nich konečne usmialo šťastie.

Transporty, ktoré odtiaľ odchádzali do Osvienčimu, ich minuli len tesne a v českom tábore zostali až do konca vojny.

Nová etapa života

Po jej skončení sa však do Michaloviec nemohli vrátiť, nemali by kde bývať, keďže ich dom počas vojny vyhorel.

Prvý nový domov im repatriačný úrad vybavil v bratislavskom hoteli. Potom im byt pomohol vybaviť človek, ktorý ich počas vojny zradil gestapu, prebudili sa v ňom výčitky svedomia.

A keďže bývali pri kine, tam Julo Klein prišiel prvýkrát do kontaktu s filmom a ten si ho podmanil.

Umelecké vlohy sa u neho prejavili už počas školy. Začal účinkovať v rozhlasových hrách, so spolužiakmi založil mandolínový súbor a ako 12-ročný získal prvú hlavnú filmovú rolu vo filme Môj priateľ Fabián.

Keďže sa nakrúcalo v Ostrave, trávil tam množstvo času a matka tam žila s ním. Napokon si v Ostrave našla nového muža a rodina tam zostala žiť.

Túžil po normálnej rodine

V Ostrave aj sám režisér našiel svoju životnú lásku. Mal len šestnásť rokov, keď spoznal baletku z tamojšieho tanečného konzervatória.

Od prvého rande sa ich cesty prelínali. Po strednej škole šli obaja do Prahy, on študovať na FAMU, ona dostala angažmán v divadle. Vzali sa, keď bol Dušan Klein v treťom ročníku.

„Tým, že som v ranom detstve nežil normálnym rodinným životom, od puberty som túžil mať normálnu rodinu,“ vyznal sa v televíznej relácii.

Sympatický režisér sa napokon stal otcom dvoch vydarených synov a popri filmárskej kariére sa im snažil vynahradiť všetko, čo on nemal.

Osudom sa mu stali „básnici“

Životnú cestu Dušan Kleina nepozná veľa ľudí, aj on sám sa ju dosť dlho snažil vytesniť zo svojej hlavy.

Programovo sa snažil zabudnúť na minulosť. Radšej sa venoval práci. Už počas vysokej školy začal pracovať ako asistent réžie v barrandovských štúdiách.

Postupne sa prepracovával medzi lepších a lepších a od polovice sedemdesiatych rokov sa stal režisérom v slobodnom povolaní.

V tom čase si oficiálne zmenil meno Július na Dušan. „Toto meno som používal veľkú časť svojho detstva a v podstate som na Julka ani nereagoval,“ vysvetlil.

Prelomom v jeho kariére bol film Ako svet prichádza o básnikov. Pavel Kříž v úlohe Štěpána Šafránka a Davik Matásek ako Kendy si získali nesmierne množstvo obdivovateľov a hlavne obdivovateliek.

Poetika Dušana Kleina dala filmom zvláštne čaro a kinohit bol na svete. Logicky po ňom o dva roky nasledovalo pokračovanie Ako básnici prichádzajú o ilúzie a potom tretia časť – Ako básnikom chutí život.

Po Nežnej revolúcii prišli ďalšie časti a tohto roku sériu Dušan Klein ukončil časťou Ako básnici čakajú na zázrak. Priznal, že si tým splnil svoj sen a viac príbehov o básnikoch už nedostaneme.

Ešte dva filmy

Ešte však sníva o tom, že natočí aspoň dve snímky. Jednou by mala byť rozprávka, druhou by mala byť tragikomédia na rozlúčku s kariérou.

„Ja keď točím filmy, tak rozprávam príbeh. Nehovorím si dopredu, že chcem povedať toto a toto. Nie. Chcem povedať, zaujímavý príbeh a každý divák si z toho príbehu odnesie to svoje, podľa svojej mentality, podľa svojho zamerania a tým si môže odniesť aj poznanie, čo antisemitizmus znamená pre každého z nás,“ dodal Dušan Klein.

Autor: Spracovala: Anna Novotná

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z južného Zemplína nájdete na Korzári Dolný Zemplín