V Humennom to už ľudia neriešia. To, že sa niekde po pešej zóne prechádza hlava štátu, alebo si na benzínke dá „pišpauzu“ prezidentská kolóna, už nikoho neprekvapí.

Traja exprezidenti sú čestnými občanmi nášho mesta, jeden z nich takmer rodák z neďalekej Ľubiše. Súčasný sa dostal zatiaľ tuším najďalej asi tak kilometer za uvítaciu ceduľku, do záchytného tábora, ale ešte nie je všetkým dňom koniec.

Príde prezident? Nech. Nezbláznime sa z toho.

Možno trochu odtrhnutá od reality všedného dňa, prijala som pozvanie na pre miestnych významnú udalosť vo Veľkých Kapušanoch. Je to teraz „môj rajón“.

Moju zvedavosť ešte viac vyburcovala organizátorka spomínaného podujatia, keď mi po tisícikrát ďakovala za to, že prídem, že o nich napíšem, že ich deti, lebo išlo o slávnosť mentálne postihnutej mládeže, budú v novinách.

Obrovský sviatok. Nešlo ale o mňa. Celá tá paráda bola totiž aj dôvodom, prečo tu mal prísť pán prezident. „My sme ho pozvali a on príde. Viete si to predstaviť?,“ položila si rečnícku otázku nadšená pedagogička. „Noooo. Viem.“, zjavne ju prekvapila moja odpoveď.

Viete, ale u nás nebol žiaden prezident od roku 1970. Teraz som zostala bez slov ja. „Odkedy?“, opýtala som sa nechápavo.

Zopakovala mi to. Preboha. Veď to je celý môj život plus nejaký bonus. „To nemyslíte vážne.“, snažila som sa ju presvedčiť, že toto predsa nie je možné.

Ako môže na našom krásnom malom Slovensku, ktoré naši politici tak srdečne milujú, existovať kút, kde svojou naleštenou topánkou nevstúpil prezident tejto krajiny takmer polstoročie?

Pozor, nehovoríme o kandidátoch na tento post, ale už o zvolených papalášoch.

Kapušany aj napriek tomu, že ten deň zostane navždy v ich kronike ako mimoriadne významný, na mňa pôsobili smutne, len pred Mestským úradom bolo živo až až. Kto mal nohy, prišiel.

Kto ešte nevedel chodiť, priviezli ho v kočíku. Kto už nemohol, alebo sa mu nechcelo, aspoň sa vykláňal z okna, že hádam ho zazrie. Obrovská eufória.

Všetci boli v očakávaní. Aspoň ho uvidieť. A podať ruku. Dočkali sa. Z čiernej limuzíny vystúpil ako kráľ. A dav šalel. Nadšením. Z tohto asi ochrankári veľkú radosť nemajú, ale patrí sa to. Kiska si to namieril k ľuďom.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež:Nord Stream II predstavuje podľa prezidenta ohrozenie UkrajinyČítajte 

Podával im ruky, hladkal deti po tvári. Tí najodvážnejší mu vtisli svoje ratolesti do náručia a cvakali, cvakali. To bude spomienka. Keď ten ročný drobec bude raz dedo, možno tú fotku ukáže svojim vnukom a povi: „Moji drahí. Toto bol doteraz posledný prezident, ktorý prišiel do Kapušian.“

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z južného Zemplína nájdete na Korzári Dolný Zemplín