Zatiaľ čo moja kamoška tvrdí, že chlap má mať hlavne plnú peňaženku, mne stačia dlhé vlasy a hustá brada.
Iná obdivuje vyrysované svaly, pre mňa je to priam odpudzujúce.
A ďalšia skáče ako na návnadu na sladké reči, ja to mám radšej bez šľahačky a s chilli.
Rovnako je to aj v práci. Jedného fascinuje to, že naučí 6-ročné žabky, čo ešte nevedia ani kde je sever, čítať a písať, pre druhého je vrcholom šťastia vyoperovať pacientovi chorý orgán a zachrániť mu tak život. A niekto chodí do roboty len preto, že z niečoho žiť treba. Nesmierne sa teším, že nepatrím k žiadnej z týchto skupín.
Mňa robí šťastnou niečo celkom iné. Tá moja robota, ktorá síce pre budúcnosť našej najmladšej generácie nemá v podstate žiaden význam a nezachraňujem ani životy, ale tiež nerobím len preto, aby som dostala výplatu a to je na tom to najdôležitejšie.
20 rokov som si myslela, že moja vtedajšia práca je mojím poslaním. Všetko zlé je ale na niečo dobré a ja som pod tlakom okolností, ktoré som nevedela nijako ovplyvniť, pochopila, že moje miesto je predsa niekde celkom inde. N
ejdem riešiť, čo bolo vtedy dobré a čo zlé, ani to, prečo sa mi napokon zdala zlá ešte aj tá chudera stolička, na ktorú som sa rozhodla už si viac nesadnúť. Ona za to nemohla, že sa zmenila na elektrické kreslo.
Nevadí.
Nebyť tých, čo mali problém sami so sebou a preniesli ho na mňa, nikdy by som nezistila, aký to bol omyl.
Dnes aj bez mejkapu a lodičiek, strapatými vlasmi a v pyžame dokážem robiť to, čo milujem a dokonca to robí ľuďom radosť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z južného Zemplína nájdete na Korzári Dolný Zemplín
