Amatérske divadlo Janka Borodáča v Plechoticiach má už vyše pol storočia

Prešli etapami od školského divadla po terajšie vysoko uznávané. Rukopis predovšetkým dvoch významných režisérov Štefana Pálfiho a Jozefa Nováka.

PLECHOTICE. Ak vezmete do rúk útly bulletin Divadelný súbor Janka Borodáča, vydaný k päťdesiatke v roku 2012, zažijete neuveriteľný ponor do histórie nejedného amatérskeho divadelného súboru, ale aj života obce.

Je tu vyjadrená a opísaná obdivuhodná spätosť súčasnej generácie hercov i tvorcov k zakladateľom tohto, dnes už aj z pohľadu slovenského ochotníctva, významného telesa.

Divadelníctvo naviazané  na školu a učiteľov

Isteže, nebolo to vždy jednoduché a priamočiare. Boli dni prežívané v radosti, ale aj smútku. Indície ukazujú, že divadelníctvo v obci bolo naviazané na školu a učiteľov, ktorí sa snažili „viesť mládež k učenosti, mravnosti a dobrej výchove“.

Veľa napovedia zápisy v miestnej školskej kronike, ktorú písali až od roku 1921, tie predchádzajúce sa totiž nezachovali.

Už v tých časoch pôsobilo v Plechoticiach školské divadlo. Ale o niekoľko rokov neskôr nacvičili hru Sedliak zo zlatého dvora, v ktorej hrali aj dospelí.

Vtedy údajne, vznikla aj myšlienka o pravidelnom nácviku hier a v obci ju považujú za takzvaný nultý bod či prvopočiatok ochotníckej divadelnej činnosti.

Historicky zhrnuté je aj obdobie pred druhou svetovou vojnou, ale aj počas nej, ba i neskôr.

Veľmi dlhé obdobie rozvoja amatérskeho divadelníctva je spojené s osobou Štefana Pálfiho, učiteľa, ale predovšetkým režiséra, ktorý vdychoval ochotníctvu svoj pohľad, nároky a akčnosť.

Hry, ktoré v šesťdesiatych rokoch hrávali, boli zamerané predovšetkým na vidiecku scénu, odrážali hlavne problémy dedinského človeka.

A kto to dokázal lepšie stvárniť ako herec, ktorý v tom priestore neustále prežíva svoje detské roky, hry a lásky?

Tento režisér navrhol pomenovať plechotický divadelný súbor po Jankovi Borodáčovi. Už vtedy sa rysuje stála ochotnícka scéna pod taktovkou Štefana Pálfiho, ktorého piliermi sú manželia Mária a Michal Pavlikovci, Mária a Imrich Bartovičovci či Štefan Rusnák a Ján Hrubovský.

Reštart prichádza  po dlhšom čase

Rok 1962 je významný v obci Plechotice tým, že amatérsky krúžok divadelníkov nacvičuje hru Magda Burčová od Smrčoka a potom v ďalšom roku zase uvedú hru Verona od Kazíka. Z okresnej prehliadky sa vzápätí vracajú s cenami za herecký výkon Heleny Kolesárovej Klimovej a s diplomom za 3. miesto súboru.

Niet sporu o tom, že je to inšpirujúce pre celý kolektív i režiséra, aby opäť naštudovali nové hry. Šnúra aktivít mala stúpajúcu, ale i klesajúcu krivku. V istom čase súvisela aj s nevhodnými podmienkami na činnosť.

Ďalší reštart divadelných aktivít v Plechoticiach prichádza až po výstavbe nového kultúrneho domu v sedemdesiatych rokoch.

Súbor prakticky začínal akoby odznova, zmenili sa rozmery javiska, staré kulisy, kostýmy i rekvizity už boli znehodnotené, nuž bolo treba sa prispôsobiť situácii a konať.