Slovensko má v oblasti pracovného práva či zákazu diskriminácie modernú legislatívu. Napriek tomu je medzi mužmi a ženami v práci obrovský rozdiel, ešte viac sa to ukazuje pri porovnávaní jednotlivých regiónov.

TREBIŠOV. Na východnom Slovensku sa napríklad ženy boja na znevýhodňovanie upozorniť, v Bratislave by také problémy zamestnávateľom len tak neprešli. Zhovárali sme sa s OĽGOU PIETRUCHOVOU, riaditeľkou Odboru rodovej rovnosti a rovnosti príležitostí Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR.

Štatistiky už niekoľko rokov ukazujú na veľké hospodárske a ekonomické roz
diely medzi jednotlivými regiónmi Slovenska. Má to vplyv aj na príjmy v samotných rodinách a u žien. Je relevantná odpoveď na to, prečo sa tie rozdiely dlhé roky týmto smerom vyvíjali?

„Regionálne rozdiely, najmä medzi hlavným mestom a vzdialenejšími regiónmi, existujú asi v každej krajine, ale u nás sú naozaj mimoriadne veľké. Týka sa to nielen ekonomických rozdielov a životnej úrovne, ale aj postavenia žien a vnímania, resp. pociťovania diskriminácie. Nedávny výskum jednej banky sa zaoberal znevýhodnením žien na trhu práce, kde sa ukázalo, že oveľa silnejšie vnímajú diskrimináciu ženy na západnom Slovensku a najmä v Bratislave, kým na strednom a východnom Slovensku akoby boli ženy menej znevýhodňované. Samozrejme, toto nezodpovedá realite, ktorá je skôr opačná. Je to skôr dôkaz toho, že mnohé znevýhodnenia si ženy v menej rozvinutých regiónoch vôbec nevykladajú ako diskrimináciu, ale považujú svoje problémy za niečo normálne, čo sa ženám jednoducho deje, za „ženský údel“. Príklady predavačiek z Košíc či pred pár rokmi známe prípady šičiek z Hencoviec, pracujúcich za neúnosných podmienok a mizerný plat, sú pritom iba špička ľadovca. Zamestnávateľom v Bratislave by takýto prístup tak ľahko neprešiel, ale v regióne s vysokou nezamestnanosťou si žena rozmyslí, či sa bude sťažovať a riskovať, že príde o prácu, pretože na jej miesto už čakajú ďalšie.“

Existuje u nás dostatočná legislatíva, ktorá by zabraňovala takémuto vývoju?

„Naša legislatíva v oblasti pracovného práva či zákazu diskriminácie je moderná a progresívna. Druhá vec je jej uplatňovanie a vymožiteľnosť v praxi. Ja stále hovorím, že máme pokrokovejšiu legislatívu ako spoločnosť.“

Ministerstvo práce je istý garant ochrany ženy, najmä v rovnosti príležitostí na trhu práce. Existuje možnosť, ako odstraňovať horizontálnu a vertikálnu segregáciu na trhu práce?

„Sme si vedomí toho, že ženy u nás sú v oblasti pracovného procesu konfrontované s horizontálnou i vertikálnou segregáciou. V oblastiach ako zdravotníctvo, sociálne služby a vzdelávanie tvoria ženy až okolo 80 percent pracovnej sily a v oblasti verejnej správy 70 percent. V súkromnom sektore s vyššími zárobkami predstavujú ženy iba približne 40 percent zo všetkých zamestnaných. Rodové rozdiely sú najmarkantnejšie v podnikateľskej sfére, kde na jednu podnikateľku pripadá približne 2,5 mužov podnikateľov; pri podnikajúcich so zamestnancami až takmer 3 muži. Samozrejme, je asi prehnané očakávať, že ženy a muži budú mať paritné zastúpenie vo všetkých oblastiach, teda fifty-fifty. Nejaké rozdiely sú prirodzené a ženy inklinujú skôr k oblastiam týkajúcim sa starostlivosti o druhých a práci s ľuďmi alebo deťmi. Avšak takáto silná koncentrácia len v niekoľkých sektoroch spôsobuje aj negatívne javy, napr. nižšiu spoločenskú prestíž a horšie odmeňovanie. To zas vedie k tomu, že muži majú o tieto oblasti ešte nižší záujem a máme tu uzavretý kruh. Navyše, aj v silne feminizovaných oblastiach, ako sú škol-
stvo či zdravotníctvo, zastávajú najvyššie funkcie ženy len veľmi zriedka. Štandardný obraz je škola so samými učiteľkami, s výnimkou muža riaditeľa. Z pozície štátu je pomerne ťažké robiť opatrenia na odstraňovanie týchto rozdielov; nemôžete prikázať niekomu, čo má ísť študovať. Preto sú skôr vhodné rôzne osvetové a motivačné kampane a, samozrejme, zlepšovanie podmienok a najmä zvyšovanie platov v daných sektoroch. To sa neustále deje, aj keď stále tie rezervy sú. Obdobne je to so zastúpením žien v rozhodovaní, tiež je to téma, ktorú sa skôr snažíme otvárať rôznymi akciami, ako boli aj konferencia 26. apríla a panelová debata s úspešnými ženami v biznise.

Darí sa vytvárať systémové opatrenia na zosúlaďovanie rodinného, osobného a pracovného života?

„Zosúladenie rodinného a pracovného života je jedna z prioritných tém pre naše ministerstvo. Minulý rok bol implementovaný národný projekt Rodina a práca, ktorého cieľ bol zlepšenie podmienok pre zosúladenie rodinného a pracovného života žien, a to podporou zvýšenia počtu flexibilných zariadení starostlivosti o deti, čím sa uľahčil návrat žien do pracovného procesu. V projekte boli podporené aj nové pracovné miesta s flexibilnou formou práce ako domáca práca, delené pracovné miesta, telepráca aj kratší pracovný úväzok, pokiaľ boli obsadené matkami s dieťaťom pred nástupom do školy. V rámci projektu bolo vytvorených 33 detských kútikov a zamestnaných 1 400 matiek malých detí. Podpora týchto aktivít bude pokračovať z operačného programu Ľudské zdroje aj v rámci nového programového obdobia. Zároveň sa bude zvyšovať počet jaslí a materských škôl, keď sa plánuje vybudovanie 80 takýchto zariadení. V neposlednom rade je to aj zvýšenie príspevku na starostlivosť o dieťa na 280 eur. Rozhodujúcu úlohu pri zriaďovaní predškolských zariadení, ako sú škôlky, majú však samosprávy. Rodičia sa síce často sťažujú na štát, keď nedostanú miesto v škôlke, ale v skutočnosti je to kompetencia samosprávy, teda miest a obcí. Je dobré, že sa o tejto téme hovorí a tým sa vytvára tlak aj smerom k mestám a obciam, aby vychádzali pracujúcim rodičom, najmä matkám, v ústrety.“

Nie je tajnosť, že nízke príjmy žien v porovnaní s rovnakými pracovnými pozíciami s mužmi, ale aj vo všeobecnosti, majú dopad na neskoršie dôchodky, čo iste súvisí s feminizáciou chudoby.