Po tej ceste chodím takmer denne. Hľadím po okolí a ten obraz mi spríjemňuje početné stádo pasúcich sa sŕn na lánoch po kukurici. A nielen mne.
Iba tak zo zvedavosti prehodím pred známymi, či to registrujú a každý s nadšením odpovie, áno, sú nádherné, sú tam najmä ráno a potom večer.
Slovom, každý ich akceptuje a teší sa, že ich tu opäť máme.
Len nedávno sme sa cez médiá dozvedeli, že sú, vraj, premnožené, treba tie stáda zdecimovať. Najmä srny, aby sa stavy tejto zvery nerozmnožovali.
Sú údajne škodná v poľnohospodárskych porastoch. Nuž, nevieme, ako po celú zimu škodili nerozoranému kukuričnisku, keď sa na ňom živili.
Nepochybujem, že v iných kultúrach ich farmári neradi vidia.
Oslovila som teda jedného z nich. Vraví, že oziminám až tak neškodia, lebo i keď odhryznú „srdiečko“, plodina odnoží! A neskôr, keď odrastie, už ich srny nespásajú.
Niet pochýb o tom, že o vzhľade našej krajiny nemôžu rozhodovať iba jednotlivci. Žijeme v nej predsa všetci.
Pokiaľ sa pamätám, v súvislosti s ňou Slovensko vždy niečo riešilo. Kedysi sa na poliach vykynožili zajace, inokedy bažanty, lebo priemyselné hnojivá a iná chémia bez milosti otrávili všetko živé. Nielen myši.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z južného Zemplína nájdete na Korzári Dolný Zemplín
