Slovenský majster v ryžovaní už v piesku našiel zlato aj šperky

Byť úspešným znamená mať potrebné skúsenosti, výborný zrak, rýchlosť a hlavne šťastie.

Ryžovanie zlata sa robí nielen v potokoch, ale aj súťažne. Tu byť úspešným znamená mať potrebné skúsenosti, výborný zrak, rýchlosť a hlavne šťastie. Na súťaži stačí jedna stratená zlatinka a nádeje na dobrý výsledok sú fuč. Ak však zlatokop nepodcení prípravu a neponechá nič na náhodu, môže siahať na medailu. Svoje o tom vie aj úradujúci majster Českej a Slovenskej republiky za rok 2015, Jozef Coly Kollár z obce Malé Ozorovce v okrese Trebišov.

MALÉ OZOROVCE. Hoci sa laikovi môže zdať ryžovanie zlata zložité, každý zo zlatokopov by tvrdil opak. Okrem výberu správnej panvice vraj stačí trocha zručnosti, šikovnosti a trpezlivosti.

A tiež dobrý zrak, lebo práve ten je potrebný na nájdenie drobných lesklých kúskov zlata na dne misky. Ide o tzv. zlatinky, ktoré jednotlivo nevážia takmer nič.

„Zlatinky majú rozmery väčšinou od jedného do dvoch milimetrov. Na jeden gram ich treba okolo 200 a cena za gram sa pohybuje okolo 50 eur,“ vysvetľuje Coly.

„Na akcie s veľkou účasťou súťažiacich ich treba aj vyše 30 g, lebo sa súťaží vo viacerých kategóriách. V každej môže byť aj niekoľko desiatok zlatokopov, preto finálovým kolám predchádza niekedy až päť vyraďovacích.“

Počet zlatiniek v súťažnom vedre piesku sa pri jednotlivcoch pohybuje od päť do dvanásť, pri družstvách až do 20.

„Ak teda prejde jeden súťažiaci od prvého kola po finále a zúčastní sa aj kategórie dvoj, troj či päťčlenných družstiev, 'spotrebuje' do 100 zlatiniek. Samozrejme, všetky si môže nechať.“

Jedna stratená zlatinka – tri minúty navyše

Úlohou zlatokopa je v čo najkratšom čase oddeliť zlatinky od piesku a vložiť ich do pripravenej ampulky.

Technika je na prvý pohľad jednoduchá. Z vedra sa na ryžovaciu panvicu vysype primerané množstvo piesku.

Samotné ryžovanie je založené na tzv. princípe šlichovania, keď sa pri krúživých pohyboch panvice vo vode usádzajú ťažie sedimenty na jej dne. Ľahšie sa hore odplavujú a keďže zlato patrí k ťažším, usádza sa dole.

Nakoniec treba zlatinky pozbierať, vložiť do skúmavky a tú predložiť rozhodcom na zrátanie.

Profesionáli zvládnu preryžovať jedno vedro za minútu až dve. Najkratší čas však nie je zárukou víťazstva.

Počet zlatiniek v ampulkách skontroluje rozhodca a za každú stratenú sa k výslednému času prirátajú tri minúty.

„Ak niekto s pieskom odplavil dve zlatinky, jeho výsledný čas narastie o šesť minút. Náhlenie sa je preto v postupových kolách zbytočné a rovnako aj nervozita z toho, že kolega vo vedľajšom klaime už skončil. Víťazom sa totiž nemusí stať kto prvý doryžoval, lebo ten rýchlejší mohol postrácať zlatinky,“ vraví Coly.

Prvých päť má čestné miesto

Keď si mal Ozorovčan zaspomínať na svoje zlatokopecké začiatky, musel sa vrátiť do minulosti až o dve desaťročia.

V roku 1996 sa totiž s partiou kamarátov, milujúcich prírodu a stanovanie, šiel pozrieť na majstrovstvá Európy v ryžovaní zlata v Zlatých Horách v Českej republike. Tam sa pri večernej vatre spoznal s partiou zlatokopov.

„Opýtali sa nás, či si to ryžovanie nechceme vyskúšať a keďže sme súhlasili, skoro ráno sme vošli do klaimov. Ukázali nám, ako na to a ja som vtedy 'krvopotne' našiel svojich prvých päť zlatiniek. Tie sa mi stali osudnými. Ako sa o zlatokopoch vraví - dostal som zlatú horúčku, ktorá sa ma drží dodnes. A tých päť zlatiniek má čestné miesto v mojej bohatej zbierke,“ vraví Coly.

A keby zasiahla zlatá horúčka len jeho... Skutočnosť je taká, že ňou „nakazil“ aj svoju rodinu. Manželku Máriu, syna Ivka (17) a Matúša (7).

Zúčastňujú sa väčšiny na Slovensku či v Čechách organizovaných súťaží. A keďže im je domovina málo, ryžovali aj v Poľsku, Rakúsku, Švajčiarsku, Nemecku, Španielsku, Holandsku či Taliansku.

„Výhoda ryžovania je v tom, že až začne baviť celú rodinu, je to jedno veľké dobrodružstvo. Cestovanie za súťažami totiž spájame so spoznávaním krajiny, do ktorej sme prišli. Absolvujeme výlety, pozrieme si pamiatky či atrakcie. A keďže sa súťaže organizujú väčšinou v prírode, sme na čerstvom vzduchu, stretávame sa s kamarátmi a spoznávame nových ľudí,“ pochvaľuje si Coly.

Tri zlaté

Ako sme už v úvode naznačili, Coly je úradujúcim majstrom Českej a Slovenskej republiky. A nielen medzi mužmi - jednotlivcami, ale s manželkou ovládli aj kategóriu dvojčlenných družstiev a s ňou i kamarátom Jánom Džuganom dominovali aj v trojčlenných družstvách.

Nebyť dvoch chýbajúcich zlatiniek, na stupne víťazov by sa dostal aj v päťčlenných družstvách. S úsmevom však vraví, že nemohli byť až takí „nenásytní“. Nejaké prvenstvo museli nechať aj ostatným.

„Najťažšia cesta k zlatej medaile bola ako vždy v jednotlivcoch,“ spomína Coly na lanské leto a Sigord - Zlatú Baňu pri Prešove.

„Na začiatku sa nás v tejto kategórii zišlo až 66, takže sme museli absolvovať vyraďovacie kolá. V nich som postupoval z popredných miest. Finále sa mi vydarilo na 100 %. Všetkých deväť zlatiniek som vyryžoval s najrýchlejším časom za 1 minútu a 14 sekúnd - môj osobný rekord. Pred druhým v poradí som bol rýchlejší o 10 sekúnd. Semifinálové kolá muselo absolvovať aj 26 dvojíc v dvoj a 22 tímov v trojčlenných družstvách.“

Samozrejme, tieto tituly neboli jediné úspechy, ktoré zaplnili Colyho a rodinnú „sieň slávy“.

Cení si najmä ten prvý, keď v roku 2001 vyhral v Zlatej Bani medzi amatérmi a potom o rok neskôr v Hnilčíku 3. miesto v trojčlenných družstvách.

Vtedy si ostrieľaní zlatokopi po prvý raz všimli, že prišla nejaká partia od Trebišova a začína im stúpať na päty. Medzi profesionálmi mal Coly prvý väčší úspech v roku 2004 v Zlatej Idke, kde obsadil tretie miesto.

K viacerým úspechom mu pomohla vlastnoručne vyrobená ryžovacia panvica. Coly totiž od 2005 roku hľadá tú optimálnu a keďže jeho výrobky zaujali aj kamarátov, panvice MADE IN OZOROVCE používajú nielen mnohí Slováci, ale aj Česi, Poliaci, Rakúšania, Austrálčania, Japonci, Juhoafričania, Angličania, Francúzi, Američania a Škandinávci.

Na „debnu“ sa dostala aj rodina

„Od toho roku 2001 som sa, sám alebo s celou či časťou rodiny, zúčastňoval každý rok niekoľkých akcií. Na Slovensku, ale aj mimo neho a občas aj dosť ďaleko. V roku 2004 som absolvoval prvé majstrovstvá sveta u nás v Revištskom Podzámčí, ďalšie vo Fínsku, Španielsku, Poľsku, ale bez finálového úspechu.“

Na MS v Španielsku síce vypadol v semifinále, ale z takmer 300 súťažiacich obsadil konečné 36. miesto, vtedy to považoval za veľký úspech. Ale najlepšie na MS skončil roku 2010 v Zlatých Horách. Po drobnej chybe, ktorá ho posunula z možného tretieho, sa umiestnil na piatom mieste. Keďže bol vo finále jediný z Čiech a Slovenska, stal sa tak prvýkrát aj majstrom Českej a Slovenskej republiky.

Coly vraví, že tých popredných umiestnení za ostatných 15 rokov bolo viac. Čo ho však osobitne teší, že na debne sa neraz umiestnili aj členovia jeho rodiny. Niekoľko medailí priniesla z domácich akcií manželka Mária, syn Ivan a minulého roku už aj najmenší Matúš. Ivanov naj úspech je z MS v Taliansku v roku 2009, kde vyhral kategóriu detí a medzi juniormi skončil tretí.

Diamantový darca krvi

O tom, že ryžovanie zlata nie je iba o vážnom hľadaní zlatiniek, ale prináša aj úsmevné príhody, nás Coly presvedčil na záver spomienkou na jednu z nich. Išlo síce tiež o súťaž, ale neoficiálnu s názvom „Kopa piasku“. Zúčastnil sa jej na majstrovstvách Poľska v Zlotoryji.

„Na breh jazera doviezli asi päť ton piesku a do tejto kopy zamiešali rôzne zlaté šperky. Prívesky, prstene, náušnice, retiazky, celkovo 16 kusov. Úlohou bolo nabrať z tej kopy do panvice piesok, utekať k jazeru, premyť ho a vrátiť sa po ďalšiu dávku.“

Coly si už nepamätá, za aký čas tá kopa piesku zmizla, no približne 40 súťažiacich ju zlikvidovalo veľmi rýchlo. Opäť však rýchlosť nebola dôležitá, skôr dobré oči.

A Ozorovčan ich mal výborné. Keďže vyryžované šperky si mohli súťažiaci nechať, domov priniesol náušnice - daroval ich manželke, prsteň daroval dcére a prívesok - ten si nechal.

Mimochodom, medzi rečou som sa dozvedel, že Coly je aj diamantový darca krvi. Krv daroval od roku 1990 už 88-krát. Možno, že je to tiež jeho prvenstvo medzi zlatokopmi.