Prvotný záujem sa ukázal ako celoživotná diagnóza. Denisa Viňanská (41) plná energie a nápadov, odkrýva skryté tajomstvá histórie regiónu Zemplína.

Čo Vás priviedlo k štúdiu dejín?

Moja mama bola učiteľkou a mala kabinet spolu s dejepisárkou. Keď som za ňou chodila ešte ako dieťa, stále ma lákal obsah skriniek, ktoré sa v kabinete nachádzali. Veľmi ma zaujala jedna kniha, dodnes si pamätám jej názov: Dejepis pre 9. ročník základnej školy. Hneď po otvorení nasledovala dvojstrana, ktorá ukazovala evolučný vývoj človeka. Zaujala ma natoľko , že to bola hádam druhá kniha, ktorú som hneď po Šlabikári prečítala. Množstvu informácií som v tom čase nerozumela, ale zaujali ma obrázky, fotografie až natoľko, že si ju pamätám dodnes

Učiteľstvo je teda rodinná tradícia?

Rodičia mali inú predstavu, no ja som si vybrala vedecký smer história, slovenský jazyk a literatúra. K histórii som mala silný vzťah, ale keby sa ma niekto počas štúdia spýtal, či chcem učiť, asi by som povedala nie. Hneď po skončení vysokoškolského štúdia som prijala miesto učiteľky a odvtedy pracujem so študentmi.

Prečo práve regionálna história?

Myslím, že je taký všeobecný trend a aj rôzne inštitúcie podporujú výskum regionálnych dejín. V pamäti sa mi vynára graf jedného môjho profesora, ktorý hovoril, že dieťa by malo začať od poznania svojho okolia. Je to normálne. Človek by mal začať poznávanie od najjednoduchších vecí k zložitejším. U nás sa dejepis v školách učil presne naopak. Vedeli sme, čo sa stalo vo svete, ale netušili sme, čo prebiehalo v našom regióne. Kde žijeme.

To vás viedlo k ďalšiemu záujmu?

Tento paradox som začala intenzívne vnímať a pociťovať ešte počas štúdia. A svoju myšlienku som začlenila aj do učebných plánov. V našich dejinách je toho veľmi veľa, čo ešte nie je zmapované. No nedá sa to všetko naraz. Historici s obľubou používajú pojem biele miesto, teda určitý čas, alebo obdobie, o ktorom existuje málo informácii. V náš neprospech tentoraz hrá aj čas. Pretože pamätníci a tým pádom aj informácie nám odchádzajú. Neskoro sme sa spamätali. Sobrančania si iste spomínajú na pána Starinčáka. Hlbokú studňu informácii. Ja som mala to šťastie a zopár krát som sa s ním stretla. Vo svojom rozprávaní mi stihol predať množstvo cenných informácii z minulosti.

Ako ste sa dostali až k problematike Židovskej obce v Sobranciach?