Hlina v ateliéri Arpáda Račka Richarda Wágnera nasmerovala k sochárstvu

Akademický sochár Richard Wágner je veľmi skromný, nenápadný, ale vecný a praktický človek.

O tom, čomu sa bude venovať v budúcnosti, rozhodol pobyt v ateliéri známeho umelca Arpáda Račka. Okrem sochárstva mu nie je cudzia ani sakrálna tvorba a reštaurátorstvo.

TREBIŠOV. Rozpracované busty, rozložené materiály a stojany, náčinie, ktoré bežne používa, vypovedali len o tom, že umelec je tu každý deň a zabratý do svojej zmysluplnej roboty.

„Od detstva som mal predstavu, že budem maliarom a robil som všetko preto, aby som to dokázal aj rodine,“ hovorí.

Koncom sedemdesiatych rokov začal študovať na Strednej umelecko-priemyselnej škole v Košiciach v odbore keramik-modelár.

Po jej absolvovaní ho osud zaviedol do sochárskeho ateliéru národného umelca Arpáda Račka v Košiciach, kde zostal dva roky a pripravoval sa na ďalšie štúdium.

Sochárska hlina ho fascinovala

„Už pri prvom dotyku so sochárskou hlinou v ateliéri Arpáda Račka som sa jednoznačne rozhodol pre sochárstvo,“ uvažuje a objasňuje ďalšie kroky svojho životného poslania.

Neskôr sa preto šesť rokov venoval štúdiu na Vysokej škole umelecko-priemyslovej v Prahe, odboru sochárstvo u národného umelca, profesora Jozefa Malejovského.

Aj napriek výzvam, ktoré ho v stovežatej lákali, ostal verný svojmu rodisku Trebišovu, kde sa vrátil a doslova hltal inšpirácie z tohto regiónu.

Zrazu sa na svet okolo seba začal dívať inými očami ako dovtedy, predovšetkým ho zaujímala a inšpirovala ľudská postava.

No najviac ho interesoval portrét. Veď každý je iný, svojský, osobitý.

Momentálne ho najviac oslovila Afrika, z ktorej chystá cyklus portrétov.

„Venujem sa komornej plastike a reliéfu so zameraním na figúru a portrét. Prinášam realistické stvárnenie s miernou štylizáciou. Práce odlievam prevážne do cínu, ale v prípade záujmu klienta aj do bronzu,“ vysvetľuje súčasné zámery.

A prečo práve tváre afrických žien ho momentálne najviac inšpirujú a fascinujú? Azda aj preto, že majú výrazné čŕty a hĺbku, umelec ich ešte zvýrazní a „dokreslí“, dá im patinu a osobitý charakter umeleckého diela.

„Stavba hlavy africkej ženy je pre umelca plastickejšia a priestorovo veľmi zaujímavá,“ dodáva akademický sochár.

Pripravuje ďalšiu výstavu

Treba povedať, že Trebišov nie je práve mesto, kde by sa hociktorý umelec ľahko uživil svojou prácou. Nuž nečudo, že vysiela signály aj ďalej od svojho regiónu.

Richard Wágner je rád a vďačný zato, že mohol vystavovať aj v Čechách. S jeho dielom sa zoznámili už na výstavách v Uherskom Hradišti, Zlíne, Prahe a doma v Trebišove i v krajskom sídle v Košiciach.

Jeho práce sa však nachádzajú už aj v súkromných zbierkach a galériách na Slovensku, v Čechách a v Rakúsku.

Ostatná výstava vo Vlastivednom múzeu v Trebišove, ktorej súčasťou boli aj jeho originály, bola v spoluautorstve aj s inými umelcami regiónu.

Najužšie a najčastejšie spolupracuje s akademickým maliarom Antonom Vasilkom z Trebišova, ale oceňuje aj súčinnosť s architektami, reštaurátormi a keramikármi, lebo sa navzájom dopĺňajú.

Richardovi Wágnerovi nie je cudzia ani sakrálna tvorba a reštaurátorstvo. Jeho zručné zásahy do obnovy vidieť na freskách v chráme v Laškovciach neďaleko Michaloviec, alebo pri reštaurovaní bronzového anjela v kaplnke Andrássyovcov v parku pri kaštieli v Trebišove.

Trebišovský sochár sa v týchto mesiacoch zameriava na prípravu ďalšej výstavy vo Vlastivednom múzeu v Trebišove, ktorú spolu s akademickým maliarom Antonom Vasilkom chystajú v závere budúceho roka.