MARIÁN KIČINKO (37) sa narodil v Trebišove, kde aj žije a učí. Po absolvovaní trebišovského štátneho gymnázia vyštudoval odbor učiteľstvo všeobecnovzdelávacích predmetov, aprobácia slovenský jazyk a literatúra - etická výchova na Fakulte humanitných a prírodných vied Prešovskej univerzity. Už dvanásť rokov vyučuje slovenský jazyk a literatúru, tvorivú dramatiku, metodiku literárnej a jazykovej výchovy a etiku. Už ako študent sa profiloval aj ako majster pera. Jeho slovník je vycibrený v inotajoch.
Už počas štúdií sa vaša osobnosť kreovala vo výborného glosátora, fejtonistu spoločenského života. Vaše poviedky z čias študentských vysielal aj rozhlas na celoslovenskom vysielacom okruhu. Nie je veľa takých študentov, ktorí sa takto výstižne etablujú. Zdalo sa preto, že vaša životná dráha pôjde práve týmto smerom. Kedy sa to zmenilo?
„Zaujímala a zaujíma ma literatúra, učiteľský smer bol len núdzovou voľbou, ako pri nej ostať, nikdy som sa učiteľom neplánoval stať. Chcel som sa živiť písaním – buď ako novinár, dabingový úpravca, prípadne copywriter (reklamný textár), ideálom by bola krásna literatúra, z ktorej sa však na Slovensku vyžiť nedá. Zlomový bol pre mňa rok po škole, keď som sa takto pokúšal prežiť a zistil som, že by som časom umrel od hladu - na slobodné povolanie nie som dostatočne priebojný, z núdze som tak začal robiť to, čo som vyštudoval a šiel učiť. Písať som však neprestal.“
Môžeme konštatovať, že svoje poslanie učiteľa beriete absolútne seriózne. A to nielen tým, že sa vyučovania zúčastnite, ale mu odovzdávate kus seba...
„Spätne ľutujem žiakov, ktorých som učil pri svojich začiatkoch, trpeli obe strany a ja som sa to musel naučiť. Postaviť sa pred triedu a dokázať udržať jej pozornosť, dokonca udržať triedu ticho, je náročná vec. Už nefunguje absolútny rešpekt, ktorý prinúti žiakov byť ticho. Vlastne ja takých žiakov ani nechcem, mám rád na hodine diskusiu a chcem cítiť, že žiaci rozmýšľajú, literatúra musí byť o rozmýšľaní. Navyše aj učiteľ sa musí zmeniť, v dnešnej dobe sa k informácii dostanete okamžite, má zmysel skúšať žiaka z niečoho, čo si v mobile nájde za pár sekúnd?
Trinásť rokov je dosť dlhá doba na to, aby ste mohli posúdiť stredné školstvo v globále?
„Som obyčajný učiteľ a vnímam to ako svoju výhodu. Za to, ako dopadne hodina, som zodpovedný len ja sám. Až postupom času som sa naučil využívať túto slobodu vo svoj prospech. Hodinu o absurdnom divadle som čiastočne odučil skrytý pod katedrou. Ak boli výsledky žiakov postavené na hlavu, žiaci si vysvedčenia museli zobrať zo stropu triedy. Moje hodiny ma bavia omnoho viac ako tie, ktoré som navštevoval ako žiak, je mi však jasné, že zo strany žiakov to nie je vždy tak vnímané, učiteľ musí žiakov nútiť robiť aj to, čo je namáhavé a v čom niekedy nevidia zmysel. Priznám sa, že občas musím učiť veci, ktoré za nezmyselné považujem aj ja sám. Zaujímavý je aj pohľad žiaka na známky – dobrú známku si žiak vybojoval učením, tu sa príliš učiteľovi nepriznáva úspech, zo zlej známky viní žiak najčastejšie učiteľa. Posúdiť celé stredné školstvo nedokážem, neviem ani, ako vyzerajú hodiny kolegov zo školy. Viem len to, ako dopadli tie moje a nie vždy som so sebou spokojný.“
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z južného Zemplína nájdete na Korzári Dolný Zemplín
