Ľudovít Visokay je pre Trebišovčanov veľmi dobre známa osobnosť. Spolu so zápisníkom sa stali neodmysliteľnou súčasťou jeho života. Písal glosy, poznámky, anekdoty, aforizmy, sentencie, bonmoty, poetizmy. Stávalo sa, že jeho neuhladené a kostrbaté myšlienky nie každý hneď pochopil, ale vždy zobrazovali a vypovedali o dobe a systéme, v ktorom práve žil.
TREBIŠOV. Po Trebišove sa pohybuje prevažne na bicykli, alebo peši. Nemá auto, neholduje internetu, ba ani ho nemá, ale celé hodiny a dni vysedáva v trebišovskej knižnici, alebo v rôznych archívoch.
Listuje v knihách, mapuje históriu, študuje rôzne nuansy slovenčiny a hlavne obdivuje, vyznáva a zdokonaľuje zemplínske nárečie, alebo jeho decentnejšie pomenovanie – mestský dialekt.
Už ako študent na trebišovskej SVŠ sa živo zaujímal o prácu novinára, ale tajne dúfal, že raz sa stane právnikom, lebo to ho lákalo najviac. Ale osud to „zariadil“ úplne inak.
Presne pred polstoročím, keď počúval slovenský rozhlas a obľúbenú reláciu Na modrej vlne, rozhodol sa tam napísať jeden list, v ktorom moderátorovi okrem iného vyčítal, že cez príťažlivosť populárnej hudby mládež príliš boľševizuje.
„Pravdaže bola to odvaha, ale mladý človek sa vtedy nad tým nepozastavoval a ten moderátor môj list odcitoval a okomentoval vo federálnom vysielaní. No, poviem vám, bola to hotová bomba,“ spomína si na rok 1965 a študentské časy.
„V škole mali z toho veľký poplach. Náš pán riaditeľ sa ma ale zastal, takže ma zo štúdia nevyhodili. O rok som maturoval, a postih prišiel aj tak. Nedoporučili ma na ďalšie štúdium na vysokej škole. Nuž, potom som si urobil nadstavbu na hutníckej priemyslovke s výučným listom valcovač plechov. Teda, namiesto paragrafov mi prichodilo venovať sa kovu. Ohromne veľký posun, ale nevzdával som to. O dva roky v 68. roku však emigroval do Kanady môj jediný brat, a tak sa pre mňa všetky ďalšie školy definitívne uzavreli.“
Prineš mi hokerlik...
Mladý Ľudovít sa však príliš upäl na pero, ktoré ho neustále pokúšalo a všetky svoje myšlienky ukladal na papier. Úplne novú inšpiráciu mu navodila jeho drobná dcéra, keď jej raz povedal: „Prineš mi hokerlik!“ A ona vzápätí sa počudovane opýtala: „Oci, a to je čo?“
„Vysvetlil som jej obsah tohto domáckeho slova, ktoré sme predtým s rodičmi používali, lebo mestským dialektom sme sa vtedy bežne rozprávali. A, samozrejme, nielen my, ale skoro celý Trebišov a okolie, slovenčinu používali iba tu priženení,“ zamýšľa sa Ľudovít Visokay.
Sám vraví, že začínal úplne primitívne. Na papier poukladal podľa abecedy slová, ktoré si on pamätal, potom doslova „vypočúval“ starších ľudí, najmä vlastného starého otca, ktorý sa dožil v úcte 96 rokov, aby sa trochu „pohrabali“ v pamäti a vytiahli odtiaľ aj zabudnuté írečité pojmy z miestneho dialektu.
Preto potom pokračovaním boli cudzie slová v trebišovskom nárečí, resp. ekvivalenty slov z ruštiny, maďarčiny, poľštiny a iných jazykov. Konečným sumárom bol Trebišovník.
Trebišovski vina
Ľuda Visokaya, ako ho mnohí poznáme, treba niekedy dobre počúvať. Keď spustí reč v rôznych „napodobeninách“, no predovšetkým v trebišovskom dialekte, a k tomu „zafigľuje“, tak mu, ako sa zvykne žartom hovoriť, nerozumie ani vlastná mať.
Nečudo, on je totiž studnicou nepredstaviteľnej zásoby slovníka dialektu a vtipov, teda figľov. Keď niekto zalistuje v jeho „Prvom trebišovskom figľovníku“, tak ich tam nájde tisíc. V Druhom, ktorý však naväzuje na prvý, je už 2000 vtipov a práve teraz je v tlači.
No a samozrejme, nebol by to Visokay, keby sa s tým uspokojil.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z južného Zemplína nájdete na Korzári Dolný Zemplín
