INGRID LUKÁČOVÁ, rodená Šangriková (46) je poetka, ktorá sa narodila v Trebišove, žije s rodinou v Sečovciach, okres Trebišov. Strednú školu absolvovala na Gymnáziu v Trebišove. V rokoch 1988-1993 vyštudovala na Filozofickej fakulte UPJŠ v Prešove odbor slovenský jazyk a filozofia. Jej prvým zamestnaním bol post stredoškolskej učiteľky na SOU v Sečovciach. Od roku 1997 do 2009 bola v rovnakej pozícii aj v Spojenej škole v Sečovciach (organizačné zložky Gymnázium, SOU a DOŠ). Neskôr bola dva roky riaditeľkou v Dome Matice slovenskej v Michalovciach. Od roku 2011 je vedúca odboru školstva, mládeže, kultúry a športu na Mestskom úrade v Sečovciach. A od tohto roku je poverenou vedúcou MsKS v Sečovciach. Je autorkou básnických zbierok: Slnko šetrí zápalkami (1996), Písmovízia (2002), Láskolam (2004), Duo s ozvenou (2006), Dotyky nehy (2009), Deň celý láskavý (2011), Blíženec les (2014).
Mestečko Sečovce už „odchovalo“ viacerých významných majstrov pera a mysle, napríklad veľmi známy je Mikuláš Kasarda. Je to náhoda, že aj vy tam tvoríte, alebo to má vplyv aj na vás?
„O tom, prečo tvorím práve v Sečovciach alebo v meste, kde tvoril Mikuláš Kasarda, som vážnejšie ani neuvažovala. Či ide o náhody? Možno to bola náhoda, ale aj nevyhnutnosť. Rodičia si tu plánovali postaviť dom, čo sa aj stalo. No pri mojej poetickej tvorbe ide o vlastnú túžbu písať básne preto, že tým napĺňam pozitívny pocit z krásy a lásky, či demonštrujem niečo, s čím som spokojná alebo nespokojná – ide najmä o vyjadrenie nesúhlasu s nemorálnymi počinmi človeka, čím znepríjemňuje život v ľudskej spoločnosti, stavia ho na hlavu, ale vážne ohrozuje aj prírodu. Myslím, že by som písala i v Trebišove. Veď motívy som čerpala aj odtiaľ.“
Vaša poetická duša je činná už od mladosti, zdôveruje sa v poézii už od 15 rokov. Nie je to bežný jav. Čo vás najviac v tomto smere ovplyvňovalo?
„Áno, moja túžba písať sa prejavovala odmala. Čo ma ovplyvňovalo? Veľmi intenzívne, citlivo, som vnímala okolitý svet, medziľudské vzťahy. Kritický pohľad na morálne hodnoty mi zapĺňal myseľ možno o niečo viac, než je to pre žiakov či študentov príznačné. Rada som písala aj slohové práce, čítala, úspešne recitovala. Ako gymnazistka som s veľkým záujmom čítavala poéziu básnikov Miroslava Válka, Vojtecha Mihálika, Milana Rúfusa, Vojtecha Kondróta, Pavla Horova a iných. Verše ma nabíjali emóciami a učili ma hlbšie spoznávať duchovnú stránku človeka. Morálne základy mi dala kresťanská viera, ktorú som si odmala osvojila, považujem ju za veľký dar od Boha a stále plnú studnicu lásky, krásy a pravdy. Neskôr ma ovplyvňovala túžba po láske, manželstvo, materstvo, viera, znovu medziľudské vzťahy, dnes viac-menej príroda, ktorá je však kombinovaná so spomínanými motívmi. Obklopovala ma rodina, ľudia v obci Milhostov, ZŠ M. R. Štefánika v Trebišove, gymnázium v Trebišove a vysoká škola v Prešove, miesta reálne, a možno trochu šťastnej náhody. Nikto ma však v poetickej tvorbe úmyselne nepodporoval, neradil. Len som mamičke ukázala noviny, že mi uverejnili básničku. Po večeroch som písavala do malých slovníkov. Neskôr som si po prečítaní básní pripomenula, čo ma tešilo alebo zarmucovalo. A písať poéziu bola a je určitá snaha napísať to, čo chcem vypovedať, iba na menšom formáte papiera."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z južného Zemplína nájdete na Korzári Dolný Zemplín
