Sedemdesiatdvaročnému Zdenkovi Šteliarovi z Michaloviec vďačia stovky turistov za to, že mohli bezpečne navštíviť najkrajšie prírodné zákutia regiónu Zemplína. Vášnivý turista značkuje turistické trasy vo Vihorlatských vrchoch a v okolí Zemplínskej šíravy už polstoročie. Šteliar je zároveň spoluautorom mnohých turistických máp.
Ste vyštudovaný elektrotechnický inžinier, desať rokov ste pracovali ako technológ pre meranie a reguláciu v bývalom štátnom podniku Chemko Strážske a neskôr ako projektant elektrotechniky v Chempiku Bratislava pobočka Michalovce. Kedy ste začali prvýkrát so značením turistických trás?
„Ako študent som sa venoval turistike. V Michalovciach nás nebolo veľa a celé turistické hnutie bolo zanedbané. Mali sme pocit, že začíname od nuly. Trocha podpory sme dostali z ústredia tým, že sme začali asi v roku 1964 dostávať pozvánky na školenia. Kolegovia prešli školeniami pešej turistiky, VHT, lyžiarskej turistiky, až došlo aj na mňa a poslali ma na značkársky aktív. Bol som vtedy v Bratislave a tak to bolo výhodnejšie, ale už nepamätám, kde to bolo. Predsedom značkárskej komisie bol Vlado Čikor.“
Čo vás na tom zaujalo? Veď do lesa a na túry ste mohli chodiť aj bez toho, aby ste maľovali turistické značenie.
„Fascinovali ma mapy. Ako značkár som získal prístup k vojenským mapám. Z nášho okolia neboli takmer žiadne, len vojenské a tie neboli hocikomu prístupné, vtedy boli utajované. Do značkovania som sa pustil s nadšením. Mapy som si požičiaval na okresnej vojenskej správe. Musím priznať, že už vtedy boli dosť nepresné. Ale nám išlo hlavne o terén a ten sa nemení.“
V akom stave boli turistické trasy v šesťdesiatych rokoch, keď ste začínali?
„Boli dosť v zlom stave. Hoci sa značenie robilo už za 1. československej republiky, počas vojny a po vojne bola približne 15–ročná pauza. Bol som presvedčený, že v niektorých lokalitách ešte nik neznačkoval, ale nemal som úplne pravdu. V roku 2011 som získal z Užhorodu reedíciu „Knižnice KČST, svazek šestý“ od Jaroslava Dostála: Podkarpatská Rus, II. vydání“. Tu sú popísané, ale bez mapy značené turistické trasy, ktoré viedli cez Vihorlatské pohorie z Podkarpatskej Ukrajiny. Je tam napríklad trasa Velký Berezný – Ubľa – Strihovce – Morské oko – Sninský kameň – Snina. Nepochybne tu už všetko bolo, len vojna a povojnové roky všetko vymazali z pamäte ľudí, z terénu a aj z máp.“
V roku 1970 ste vraj úplne sám označili smerovníkmi, pútačmi nové trasy R. Hámre – Belá nad Cirochou a Morské oko – Strihovské sedlo. Bolo to náročné?
„Domov mi doviezli smerovníky kompletné, ale rozmontované. Urobil som prvé nátery a začal rozvážať. Túto prácu som robil sám, lebo nebolo na to dobrovoľníkov. Jeden smerovník váži asi 30 kilogramov a chodiť s ním po lese je ťažké. Bolo treba nosiť ešte štangľu, ryľ a iné náradie. Postupoval som tak, že najprv som textačné miesta obišiel s náradím a kopal jamy. Potom som obišiel Vihorlatské pohorie s nákladiakom Čepel, rozviezol smerovníky a hneď som aj staval. Najvyššie som bol na Troch tabliach, kde som nechal 4 smerovníky. Neskôr som ich rozniesol na Sninský kameň a Nežabec.“
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z južného Zemplína nájdete na Korzári Dolný Zemplín
