Šikovný Michalovčan PETER HORVÁT sa vo voľnom čase veľmi rád venuje maľovaniu, popritom obľubuje adrenalínový paragliding a fascinuje ho aj nevšedné fotografovanie. Všetko to stíha, ale musí mať chuť, čas a samozrejme aj inšpiráciu.

MICHALOVCE. Peter Horvát (46) už od malička túžil stať sa výtvarníkom. Má svoju vlastnú techniku a štýl, ktorý si cibril rokmi skúsenosti. Okrem výtvarného umenia, ktoré je jeho vášňou, má aj nevšedné adrenalínové hobby a tým je lietanie. Vznáša sa na paraglidingovom padákovom klzáku a obdivuje krásy, nielen Zemplína. Ako nám prezradil, lákajú ho napríklad aj Tatry alebo Alpy.

Ako ste sa dostali k maľovaniu?

„Prvé začiatočné kroky nejakého talentu sa prejavili ešte v detstve. Väčšinou som kreslil pre seba a túžil som sa stať výtvarníkom, avšak nemal som možnosť. Nechodil som do žiadnej ľudovej školy umenia, rodičia k tomu nemali blízko a to bola možno aj výhoda. Neskôr som začal aktívne maľovať pre hobby a pre rodinu.“

Prečo si myslíte, že to bola výhoda?

„Časom, keď som zistil, že sa v tom viem nejako nájsť, dať do toho svoje pocity a niečo presne nakresliť, tak som sa začal zaoberať tým, že sa chcem naučiť tie techniky, ktoré sa učia v umeleckých školách. Tým, že som nebol odborne podkutý, tak som niečo odkukal, odskúšal, niečo sa nepodarilo, a z tej chyby a omylu som sa poučil. Tak vznikali ďalšie nové veci. Moja vlastná technika je mne vlastná, preto, že som všetko objavoval sám.“

Máte svoj obľúbený štýl?

„Maľujem abstraktné obrazy, ktoré sú tvorené intuitívne. Nemám nejakú šablónu alebo myšlienku, že teraz sa jej idem venovať. Len vtedy sa venujem maľovaniu, ak mám na to chuť, čas a inšpiráciu. Ak sa zlejú tieto tri komponenty, tak niečo vytvorím.“

Aká je vaša technika maľovania?

„Vždy chcem zvýrazniť tú myšlienku, ktorá mi práve v tom momente napadne. Rozmýšľam o spôsobe, ako ju najlepšie vyjadriť. Niekedy mi vyjde, že akryl, olejomaľba alebo vodové. Obrazy sú rôzne, aj rôznymi technikami spravené. Nemám pevnú väzbu.“

Čo maľujete najradšej?

„V určitom čase som prestal robiť konkrétne krajinky a reálne portréty. Tým si človek musí prejsť, ak chce zvládnuť nejakú abecedu výtvarníctva. Idem ďalej za tým účelom, aby som vyjadril viac to, čo bežne nie je vidno. Na začiatku je to náhodná maľba, vytvorená intuitívne, ktorú pretavím do niečoho konkrétneho. Výsledkom je konkrétna abstrakcia vytvorená intuitívne.“

Vyhodili ste už nejaké svoje nepodarené dielo?

„Nie. Nevyhodil som ani jeden. Všetky si nechávam, aj tie nevydarené.“

Čo potom robíte s tými nepodarenými obrazmi?

„Veľakrát som bol sklamaný, z toho čo som namaľoval, ale nechal som si to. Po nejakom čase ich vytiahnem a dotvorím. Niekedy ho úplne premaľujem a vznikne niečo nové, alebo len niečo doplním. Človek sa vyvíja a tak isto aj obraz, a to vnímanie.“

Viete, koľko obrazov ste už namaľovali?

„Maľujem už cez 24 rokov a robím si takú malú evidenciu. Je to približne okolo 500 obrazov.“

Čo na vašu maliarsku vášeň vraví rodina?

„Rodina ma podporuje a musím priznať, že sú kritici. Ani jeden obraz neodložím alebo nedám niekomu, ak neprejde ich kritikou. “

Koľko vašich obrazov máte vystavených doma?

„Zhruba máme u nás doma na stenách zavesených dvadsať obrazov. Niektoré sú väčšie a niektoré miniatúrne. Vyberá ich manželka, ktorá rozhoduje, ktoré si necháme.“

Máte za sebou nejaké výstavy?

„Prvú som mal pred 24 rokmi v Brezne, keďže sme bývali s manželkou u svokrovcov v Pohorelej. Po presťahovaní do Michaloviec som vystavoval už len tu a ešte v Humennom.“

Ako ste sa od maľovania dostali k fotografovaniu?

„Ja beriem fotenie ako len prostriedok na zachytenie niečoho, čo zachytiť chcem. Fotograf zachytáva to, čo chce a maliar to, čo cíti. To je ten rozdiel. Občas ma po potulkách prírodou zaujme aj niečo, čo je z prírody a je pekné. Tak vzniklo aj moje fotografické hobby.“

Čo fotíte najčastejšie?

„Svetlo v prírode, nie samotnú prírodu. Tá je vždy taká, aká je, ale to svetlo jej dáva vždy iný pohľad. Vraví sa, že aké je svetlo, taká je fotka. Čo chcem zachytiť, zachytím jedine svetlom, tmou nie. Fascinujú ma búrky, kde sú ostré kontrasty svetla.“

Ste klasik alebo fotografie moderne upravujete?

„V zásade nie, hoc to dnešná technika dovoľuje. Myslím si, že je to trošku mierny podraz. Stráca sa tam tá originalita a tajomstvo toho fotografa spraviť to na prvý raz.“

Oslovil vás aj paragliding, prečo práve tento šport?

„Sen o lietaní som mal od detstva a chcel som si ho splniť. Človek, ak nemá veľa rokov, tak nie je pánom svojho rozhodovania. Musel som čakať do osemnástky, aby som sa mohol dať na nejaké letectvo. K oficiálnemu lietaniu som sa dostal zhruba pred 10 rokmi. Mám za sebou kurz a je to akoby dovolenka, po ktorej vás čakajú skúšky, testy a dostanete licenciu. Pri každom lete mám GoPro kameru na prilbe a robím krátke videozáznamy a tiež aj fotografie.“

Čo je na tomto adrenalínovom športe najťažšie?

„Povedal by som, že najťažší je rozbeh a samotný štart letu. Pristátie už nie je také zložité, ale chce to skúsenosti a človek musí byť opatrný.“

Zažili ste už nejakú nebezpečnú situáciu?

„Viackrát som zažil nebezpečné situácie, ale našťastie bez nejakej ujmy na zdraví. Vždy ma to poučilo, že nemám robiť veci, ktoré mi neprislúchajú a nemám sa v podstate predvádzať.“

Koľko už máte odlietané?

„Mám odlietaných približne 400 letových hodín a lietam často po Zemplíne, napríklad Viniansky hrad, obec Krivoštianka, z kopca Starý Koňuš. Boli sme už aj s inými paraglidistami v Tatrách, Čechách a pravidelne chodíme aj do francúzskych Álp.“

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z južného Zemplína nájdete na Korzári Dolný Zemplín