Michal Lazár z Kaluže je kapitánom, ktorý má po 30 rokoch odkrútených na lodiach na čo s nostalgiou spomínať.
KALUŽA/ ZEMPLÍNSKA ŠÍRAVA. Počas tohtoročnej turistickej sezóny sa návštevníci často vydávali na vyhliadkovú plavbu výletnou loďou.
Mnohí rekreanti ani netušili, že starší pán, ktorý sa na nich díva z móla, tu strávil tri desaťročia ako jeden z kapitánov výletných lodí.
Priatelia a kolegovia mu nepovedia inak ako Miki. Dnes už 66–ročný Michal Lazár je aktívnym človekom, ktorý vie zaujímavo rozprávať o časoch, keď si na plážach Šíravy pre množstvo rekreantov bol problém roztiahnuť hoci len menší uterák.
Narodil sa v Kaluži a spomína si na miesta, kde v tom čase ešte Šírava nebola.
„Tu boli lúky, pásli sa tu kravičky,“ pozerá smerom na vodnú hladinu.
„Na jar, keď sa topili snehy, všetko zaliala voda zo stekajúcich horských potôčikov. Dosť dlho sme čakali, kým vody klesli,“ popísal.
V čase, keď sa vodohospodári začali zaoberať výstavbou vodnej nádrže, bol tínedžer. Po skončení základnej školy vo Vinnom šiel na strojnícke učilište do Humenného. Vojenčinu si ako tankista odkrútil v Týne nad Vltavou.
Kapitán
Keď sa v roku 1968 vrátil domov, v Šírave už bola voda.
„Ako prvú sem priviezli loď Vihorlat. Bola to maďarská loď pre 150 osôb,“ povedal.
„Potrebujem kapitána. Neprídeš?“ opýtal sa ho krátko nato kamarát zo Správy cestovného ruchu.
Neváhal. Nasledovali školenia v Bratislave, Komárne a množstvo skúšok tam, ale aj priamo na Šírave.
„Musel som dovŕšiť vek 25 rokov, odrobiť na lodiach dva roky ako strojník u kapitána Kotusa a až potom som dostal kapitánsky preukaz,“ vysvetlil.
„Na lodi Vihorlat bol kapitán Miško Mata z Krásnoviec. On, ale aj kapitán Hudák z Bratislavy ma učili. Najťažšie bolo priraziť loď k mólu. Trvalo dlho, kým sa to človeku dostalo do krvi. Niekedy, keď fúkal severák, tak nás vlny tak hojdali, že nás k brehu priťahovali kolegovia z iných lodí,“ povedal.
Michal Lazár si dodnes spomína na menšiu loď Kyjov pre 41 osôb. „Potom Správa cestovného ruchu kúpila maďarskú loď Laborec. Na vode bola nestabilná. Pripomínala mi autobus. Okienka sa v nej sťahovali ako na vlaku,“ usmial sa.
Odfúknutí surfisti
„Mali sme aj ruskú loď Zariju. Lenže do nej sme museli tankovať palivo každý týždeň. Počas jednej plavby dokázala zožrať aj 60 litrov. To bolo také čudo. Potom si ju vzali na Dušu družstevníci zo Sečovskej Polianky a urobili si v nej bufet,“ povedal.
„Najlepšia loď vola Vihorlat. Mala dva motory, dalo sa s ňou pekne manévrovať,“ zaspomínal.
„Lenže keď začal fúkať od Vihorlatských vrchov severák pred búrkou, nepomohlo ani to. Aj my sme mali čo robiť. A to sme pravidelne museli pozbierať z vodnej hladiny surfistov, jachtárov, ktorých zahnal vietor až ku Zalužiciam. Raz bol so mnou jeden policajt. Loď sa tak hojdala, že si kľakol na podlahu a volal: Miki, mám doma ženu a tri deti,“ smeje sa pán Michal.
„Napriek tomu, za tých tridsať rokov sme tu však s loďou nemali žiadnu nehodu,“ zdôraznil.
Pocit hrdosti mal, keď viedol lode Zemplín a Michalovce.
„Boli to pekné nemecké lode s klimatizáciou a bufetom. Turisti sa na nich radi vozili. Hlavne Čechom nevadil ani vietor a ani dážď. A tak je to aj doteraz. Vyhliadkové plavby majú radi,“ dodal.
V zime niektoré lode zostali na vode. Opadla a ony klesli. Niekedy obíjali ľad okolo, aby na ne netlačil.
Ďalšie lode vytiahli na panely na breh. Celú zimu sa o nich starali. Vypúšťali vodu, čistili ich, opravovali, natierali, zvárali.
Zlatá éra
Sezóna sa začínala v máji so školákmi a končila sa koncom septembra, keď na Šíravu prichádzali kolektívy družstevníkov oddýchnuť si po žatve.
Pán Michal zažil zlatú éru Šíravy.
„Skončila sa v roku 1992. Prišla demokracia, ľuďom sa otvorili možnosti a rozpŕchli sa. Chýba mi tu niekedy ten veľký nával, tie rady ľudí na móle, ktoré ma čakali, keď som pristával. Niekedy sa sám seba pýtam, že kde sa to všetko podelo...“ zamyslel sa.
Smútok si nepripúšťa, lebo za posledné roky vraj podľa jeho pozorovania objavuje krásu Šíravy viac a viac turistov.
A čo robí kapitán na dôchodku? „Mám nad Kalužou vinice. Kopec roboty po celý rok. Pomáham na vinici rodine aj susedom. Niekedy aj pár dní v kuse špricujem. Nit kedy starnuc!“ smeje sa nad naším komplimentom, že jeho vek je v jeho prípade len číslo.
Ako omrvinka pôsobí dnes jediná výletná v porovnaní s počtom lodí,
ktoré brázdili šíravské vody v časoch jej najväčšej slávy.
Najťažšie. Podľa kapitána na dôchodku bolo najťažšie priraziť lode k mólu.
Turisti. Vyhliadkové plavby si ani v súčasnosti nenechajú ujsť.
Od lodí k viniciam. Pán Michal sa im venuje po celý rok.
Foto: kor
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z južného Zemplína nájdete na Korzári Dolný Zemplín
