Majú veľa spoločného, okrem iného obyvateľov temer všetkých regiónov východného Slovenska spája aj kladný vzťah k holubkom.

MICHALOVCE. Osobitne pre Zemplínčanov je táto gastronomická láska priam signifikantná. Cítim to i ja sám na sebe, hoci som len polovičný Zemplínčan.

Je pravdou, že aj u iných národov existuje jedlo pozostávajúce z kapustného listu plneného mäsom a ryžou. No holubky, alebo keď chcete: huľky, sú len jediné na svete.

Toto tvrdenie argumentačne podporím niekoľkými príhodami z histórie našej rodiny. Moja mama východniarka si vzala za manžela Novohradčana. Svadbu mali v Novohrade a pricestovala na ňu početná mamina rodina z východu. Novohradčania si ich chceli uctiť a navarili im holubky. Noví príbuzní ocenili ich snahu.

Jedlo dokonca chutilo dosť podobne ako holubky, no východniari nemohli skryť svoj zjavný údiv nad tým, že kapustné listy boli omotané cvernami, aby holubky držali pohromade.

Príhoda mala voľné pokračovanie o niekoľko mesiacov a mohla by sa raz stať základom legendy o holubkoch.

Moju mamu požiadala jej novohradská švagriná, aby ju naučila variť pravé východniarske holubky a zasvätila ju do kumštu, ako im dať dokonalý vzhľad. V danom prípade vo forme kornútka, či lievika. Navarili ich úhľadné.

Jeden holubok vybrali a išli s ním urobiť skúšku dokonalosti. Mama ho vzala do ruky ako kriketovú loptičku a prehodila ho cez šopu do záhrady. Šli sa naň pozrieť. Ležal v tráve. Bol síce puknutý, no ostal mu neporušený vzhľad kornútka.

Moja manželka, rodáčka z Liptova, si ich netrúfa uvariť, aj keď ma ľúbi. Pripravuje mi ich len mama, minimálne raz do roka. Lebo ako hovorí priateľ Jožko Joe Timko z kanadského Windsoru, ktorého rodičia pochádzajú zo Šariša a svokra zo Zemplína: „To mušeno buc!“

Tak veru! Aj Zemplínčan vo svete musí mať holubky, hoci sa za tie roky tam za morom už vystriedalo niekoľko generácií a kadečo sa u nich pomenilo.

Moja manželka bola na pracovnom pobyte v Chicagu. Jednu nedeľu ju pozvala krajanská organizácia amerických Slovákov na bohoslužby a následný obed. Podávali na ňom slovenské špeciality a medzi nimi aj holubky.

Manželka ich okomentovala: „Možno to bola bulharská sarma alebo niečo iné, podobné. No určite nie holubky. Kdeže!“ No tento ich prejav vzťahu k dávnej vlasti považovala za dojemný.

Nuž tak veru, krajania Zemplínčania! Holubky máme nielen v žalúdku, ale aj v krvi.

Autor: J. Migon

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z južného Zemplína nájdete na Korzári Dolný Zemplín