POZDIŠOVCE. Pozdišovský hrnčiarsky cech spojil miestnych remeselníkov–hrnčiarov v roku 1743. Hrnčiarska tradícia v Pozdišovciach je však oveľa staršia.
Prvá písomná zmienka sa datuje až do roku 1416 a je najstaršia svojho druhu na Slovensku.
Lokalitu pod Pozdišovským chrbtom si vybrali majstri hrnčiarskeho remesla pre bohaté ložiská ílovitej hliny vhodnej na výrobu riadu, ktorá sa nachádza pod zemou v hĺbke jeden až 14 metrov.
V okolí sa nachádzali štyri známe ťažobné miesta – Uboč, Hura (hlina), Pľuščova debra a Dzikova debra (farebné hlinky na výzdobu).
Miestne hrnčiarstvo zaznamenávalo postupný rozmach od roku 1640 vďaka miestnym zemepánom Sirmajovcom. Zaujímavé informácie z tohto obdobia poskytuje denník krajinského a vojenského hodnostára Andreja Sirmaja z rokov 1680-1713.
Z neho sa napríklad dozvedáme, že v roku 1693 kúpila Anna Sirmajová, rod. Kecerová svojmu vnukovi a Andrejovmu synovi Melicharovi hrnčiara Rigulu. Hrnčiari vyrábali hrnce a úžitkový riad nielen pre svoje domácnosti a okolie, ale aj pre potreby zemepánskej rodiny.
Majstri hliny
Pozdišovskí hrnčiari pálili svoje výrobky v peciach, ktoré mali postavené v záhradách, v bezpečnej vzdialenosti od rodinných domov. V jednej peci vypálili naraz 200-400 kusov riadu, v závislosti od veľkosti.
Pozdišovskí hrnčiari predávali svoje výrobky v Michalovciach, Trebišove, Sečovciach, Snine, Krásnom Brode, ale aj v Blatnom Potoku (Sárospatak), Veľkom Bereznom či Užhorode.
Regionálny historik Ján Poprik vysvetlil, že počas vypaľovania hrncov sa pri peciach (kochoch) stretávali nielen hrnčiari a ich rodinní príslušníci, ale i viacerí dedinčania.
„Pri vypaľovaní prekvital aj folklór. Vznikali vtedy hrnčiarske pesničky. Ľudia sa pri peciach stretávali, spievali a tancovali,“ povedal Poprik, ktorý je zároveň autorom publikácie Majstri hliny – Osobnosti pozdišovskej hrnčiarskej dielne.
Publikácia zachytáva dejiny hrnčiarstva v obci a popredné osobnosti.
Cech povýšil hrnčiarske remeslo
Ján Poprik spresnil, že hrnčiarske remeslo nabralo v Pozdišovciach na vážnosti počas panovania Melichara Sirmaja, ktorý na žiadosť hrnčiarov založil miestny cech.
„V roku 1743 založili v Pozdišovciach hrnčiarsky cech. Hrnčiari si stanovili artikuly, predpisy, ktoré ich zrovnoprávnili s ostatnými remeselníkmi. Do písomnej podoby ich dal 20. marca Ján Saari. Každý z bodov bol napísaný po maďarsky a po slovensky, vtedajším dialektom. Hrnčiari tak boli viac pod ochranou miestneho zemepána,“ vysvetlil Poprik.
Vznik cechu potvrdzovala listina s názvom „Punkta a Poradek Remesla Harčzarskeho, to gest Pozdisowskych Harčzaruw.“ Cechové predpisy obsahovali 18 bodov – artikúl. V zozname hrnčiarov figurovalo 39 mien majstrov a ich synov.
Vznik cechu mal pre hrnčiarov veľký význam, pretože ich zrovnoprávnil s mestskými remeselníkmi, zamedzilo sa vnútornej konkurencii, zabezpečila sa ochrana pred potulnými remeselníkmi a vyššia kvalita vyrábaného tovaru.
Hrnčiarsky cech mal stanovy, ktoré museli remeselníci dodržiavať. Predpisy sa týkali kvality ich výrobkov, spoločenského života hrnčiarov, ale napríklad aj výchovy a vzdelávania ich detí, keď každý hrnčiar musel svojho syna posielať do školy, aby mohol v budúcnosti hrnčiarske remeslo vykonávať.
Cech mal vlastnú zástavu, cechovú truhlicu, knihu (v nej sa zaznamenávali významné udalosti) a zvolávaciu tabličku, prostredníctvom ktorej si hrnčiari odovzdávali rôzne dôležité informácie, či zvolávali sedenia.
Známi hrnčiari
Medzi známych hrnčiarov a členov hrnčiarskeho cechu patrili napríklad Ján Krištovčík, Štefan Kráľ, Štefan Čenčarik, Martin Parikrupa, Juraj Magura a Juraj Jurko.
Mená starých hrnčiarov sú okrem záznamov hrnčiarskeho cechu uvedené aj v matrike, ktorú viedla miestna evanjelická cirkev. Poprik vysvetlil, že pozdišovskí hrnčiari boli zároveň aj zruční kachliari.
„Napríklad Andrej Krištovčík postavil v humenskom kaštieli za 10 týždňov 6 pecí. Podľa zmluvy z 30. júla 1747 mal za to dostať 55 zlatých, ale keďže pracoval dlhšie, odmenu mu zvýšili o 3 zlaté.“ uviedol Poprik.
V roku 1867 už pôsobilo v obci 61 hrnčiarov, čo je v histórii obce najväčší počet. Miestna hrnčiarska dielňa bola známa aj v zahraničí.
Často sa tu zastavovali poprední cestovatelia, ktorí vo vtedajších lexikónoch často uvádzali, že „hrnčiarstvu sa venujú všetci obyvatelia obce“.
Budúcnosť hrnčiarstva je neistá
Hoci hrnčiarsky cech zanikol začiatkom 20. storočia, remeslu sa v obci darilo aj naďalej. Už v roku 1924 bol obnovený a v roku 1947 vzniklo Hrnčiarske výrobné a predajné družstvo Svojráz.
Hrnčiarska výroba bola sústredená v bývalom sirmajovskom kaštieli. Na sklonku Československej socialistickej republiky dokončili v Pozdišovciach v roku 1985 nový závod na výrobu keramiky, v ktorom pracovalo vyše 100 zamestnancov. Zároveň v kaštieli zriadili učňovské stredisko.
Najviac preslávil pozdišovskú keramiku majster ľudovej umeleckej výroby Michal Parikrupa-Šipar. V jeho šľapajah pokračoval aj jeho syn Ján, ktorý je jedným z posledných mohykánov pozdišovského hrnčiarstva.
Historik Poprik má o budúcnosť pozdišovskej hrnčiarskej tradície obavy.
„Nástupníci tohto remesla už chýbajú. V bývalom závode sa už nevyrába. Napriek bohatej tradícii a kultúre, ktorá súvisí s hrnčiarstvom, je budúcnosť tohto remesla neistá,“ uzavrel Poprik.
Bohatú hrnčiarsku tradíciu pripomína návštevníkom Pozdišoviec malé obecné múzeum – pamätná izba, ktorá sa nachádza v budove obecného úradu od roku 2005. Na desiatich paneloch je prezentovaná história obce.
Osobitný priestor je vyčlenený hrnčiarstvu. V izbe sú umiestnené výrobky miestnych majstrov a fotografie popredných hrnčiarov - majstrov ľudovej umeleckej výroby. Nechýba ani maketa starej hrnčiarskej pece.
Ján Poprik. „Nástupníci tohto remesla už chýbajú. Jeho budúcnosť je neistá,“ hovorí historik
Foto: op 
Pozdišovská keramika. Preslávila región Zemplína po celom svete.
Foto: op
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z južného Zemplína nájdete na Korzári Dolný Zemplín
