BORŠA. V obci Borša zmizla minulý týždeň spred kaštieľa bronzová busta slávneho rodáka, kniežaťa Františka II. Rákociho.
O štyri dni neskôr tam zhorela, údajne pri spaľovaní lístia, mohutná vŕba, ktorú podľa legendy pred vyše tristo rokmi zasadil sám mladý šľachtic.
Pár dní predtým sa z miestneho parku v obci Svätuše záhadne stratila bronzová socha mýtického vtáka turula, symbolu Maďarov.
Nie je tých náhod priveľa? pýtali sa Maďari z Tokajskej oblasti a Medzibodrožia pozdĺž hraníc s Maďarskom. Niektorí Slováci zas špekulovali, či to nie je maďarská provokácia.
Brúskou na šľachticaRákoci
Busta putovala
autorom sochy je významný maďarský sochár Ede Mayer (1857 - 1908),
predlohou bol jeden z najznámejších portrétov šľachtica z roku 1724 od Ádáma Mányokyho,
bustu odhalili 2. júna 1907 vo Zvolene,
po vzniku ČSR ju odstránili a fakticky zmizla,
objavil ju otec historika Zoltána Balassu Géza zabalenú do slamy pod schodiskom hospodárskej budovy radnice,
po vojne ju skryl v kaplnke hradu,
začiatkom 60. rokov ju previezli do Fiľakova, kde istý čas aj stála,
v roku 1969 ju ponúkol Borši, kde stojí takmer 45 rokov.
„Mal som obrovskú radosť, keď nám policajti oznámili, že sochu ukradli a našla sa, že sú za tým len peniaze, a nie niečo iné.“
Šéf občianskeho združenia Ferencza Rákocziho II. Ľudovít Laczkó pomaly otvára mohutnú kovovú bránu zámočníckej dielne.
Spomína nedávne vystúpenie premiéra Roberta Fica zo Smeru na konferencii Matice slovenskej, kde urážlivo hovoril o menšinách.
„Medzi obyčajnými ľuďmi nikdy neboli a dúfam, že ani nebudú žiadne problémy. Len politici sa nás snažia rozoštvať.“
V dielni na dlažbe leží busta vodcu posledného stavovského povstania proti Habsburgovcom s odpílenou hlavou, rozpolenou hruďou a odlomeným chocholom z čiapky.
Na každej časti je kriedou napísaná hmotnosť. „Mám pocit, akoby som bol v pitevni,“ hovorí Laczkó. „Očividne čakala na odvoz do šrotu.“
Na rezoch badať čerstvé, zlatožlté stopy po brúske. „Všetky tri časti sa odlievali osobitne. Nevedeli ich rozskrutkovať, tak sochu surovo rozrezali.“
Zasiahli rýchloPrázdny piedestál pred kaštieľom našiel kastelán Štefan Kázmér minulý štvrtok ráno po siedmej hodine cestou do práce.
Zburcoval starostku, obtelefonovali políciu v Strede nad Bodrogom aj v neďalekom Sátoraljaújhely a Sárospataku, volali do najbližších výkupní kovov.
„Suseda si v stredu večer všimla pred kaštieľom červenú dodávku s trebišovskou značkou. Treba pochváliť našich aj maďarských policajtov. Vďaka bleskovému zásahu sme o jedenástej vedeli, kto je páchateľom a kde je socha,“ spomína Kázmér.
Rozpílenú bustu našli v garáži rodinného domu v Borši. Vedľa ležala aj socha turula z neďalekej Svätuše s odlomeným krídlom.
„Chlapec pochádza zo slušnej rodiny, pokiaľ viem, sú Maďari ako repa. Lenže peniaze sú skúškou charakteru,“ hovorí kastelán, ktorý sa hrdo hlási k maďarskej národnosti.
Sochu podľa polície ukradli traja páchatelia z okresu Trebišov. Jeden bol štyrikrát súdne trestaný, druhý raz, tretí zatiaľ nie.
Krádež si podľa nepotvrdených informácií objednal obyvateľ Borše, ktorý obchoduje s kovmi a chcel korisť speňažiť. Zlodeji dopredu dostali 180 eur.
Miestni sú pobúreníPri kamennom podstavci postávajú deti z miestnej základnej školy, pozorne počúvajú učiteľku.
„Je to smutné o to viac, že človek, u ktorého to našli, je z našej dediny,“ hovorí Anna Szombathyová. Sochu všetky decká poznajú. Vedia, kto bol Rákoci a prečo stála jeho busta pred vchodom do kaštieľa.
„Tu sa narodil,“ hovorí Daniel Cap. „Bol uhorským kniežaťom, hrdinom a ešte aj pekný človek,“ pripája sa Sára Torkosová.
Obzerajú si aj rozpílenú a obhorenú vŕbu. „Bol to síce chránený strom, ale už dosť nebezpečný. Vidno, že zvnútra bol úplne prehnitý,“ hovorí učiteľka.
„Keby mal ten človek česť, sám by sa odsťahoval. Keď nie, poženiem ho odtiaľ svinským krokom,“ hrozí paličkou starší pán.
Od vlastného to nečakaliFakty
František Rákoczi II.
Narodil sa 27. marca 1676 v Borši, zomrel 8. apríla 1735 v Tekirdagu (Osmanská ríša). Bol sedmohradským veľmožom, šarišským županom a vodcom najsilnejšieho stavovského odboja, posledného protihabsburgského povstania v rokoch 1703 až 1711.
Po porážke povstania sa pred prenasledovaním ukrýval v Poľsku, Francúzsku a nakoniec v Turecku. Pochovali ho tajne v chráme francúzskych lazaristov, v kostole sv. Benedikta v Istanbule. Jeho rakvu s ostatkami objavil v roku 1889 bádateľ Koloman Thaly.
V roku 1906 preniesli pozostatky Rákocziho do Košíc, uložili ich v rodinnej hrobke v Dóme sv. Alžbety. Bolo to želanie kniežaťa, keďže Košice boli najvýznamnejším centrom jeho povstania.
V roku 2006 pri príležitosti 100. výročia prenesenia jeho pozostatkov na Slovensko vztýčili pred replikou jeho azylového tureckého domu bronzovú sochu, dar maďarskej vlády Slovensku.
Starostka Mária Kováčová (Smer) nechce o krádeži a požiari rozprávať. Minulý týždeň sa psychicky zrútila, odviezli ju do nemocnice. „Také niečo by som od nášho človeka nikdy nečakala.“
Borša má viac ako 1200 obyvateľov, približne 60 percent tvoria Slováci, 40 Maďari. Starostka sa hlási k slovenskej národnosti.
„Nepamätám sa na žiadny konflikt, ale chvalabohu, že sa socha našla. Viete, čo by tu bolo? Malá revolúcia.“
Kaštieľ aj socha sú majetkom obce. Kto uhradí náklady na opravu, starostka nevie. „Škodu by mal zaplatiť ten, kto ju spôsobil. Aj keď nemám chuť ťahať sa po súdoch.“
Združenie už vyhlásilo na obnovu sochy zbierku. „Oprava nebude lacná. Ľudia chcú prispieť. Dokonca sa nám prihlásil aj človek zo Švajčiarska,“ hovorí Laczkó.
Oslávia narodeninyV marci v Borši každoročne Maďari aj Slováci oslavujú výročie narodenia slávneho rodáka, tento rok 337.
„Rákoczi je predstaviteľom našej spoločnej histórie. Bojoval proti Habsburgovcom nielen za Maďarov, ale za všetky národy Uhorska. Ovládal sedem jazykov vrátane slovenčiny,“ vysvetľuje Laczkó.
Narodil sa 27. marca, oslavy naplánovali na nedeľu o tri dni skôr. „Namiesto sochy dáme na podstavec jeho portrét.“
Verí, že onedlho sa vráti aj busta, a ešte viac ho teší, že 340. výročie oslávia v zrekonštruovanom kaštieli.
„Pravda, ak svoje slovo dodržia prezidenti Maďarska a Slovenska,“ usmieva sa Kázmér.
Na oprave z eurofondov sa dohodli počas februárovej návštevy Ivana Gašparoviča v Budapešti.
Putovanie sochyAutorom sochy Františka Rákocziho II., ktorá až do minulého týždňa stála v Borši, bol významný maďarský sochu Ede Mayer (1857-1908). Zhotovil ju zadarmo v rokoch 1906 – 1907.
Predlohou mu bol jeden z najznámejších portrétov šľachtica z roku 1724 od maliara Ádáma Mányokyho. Dielo patrí medzi najcennejšie obrazy Maďarskej národnej galérie v Budapešti.
Podľa košického historika Zoltána Balassu vzácna bronzová busta sa dostala do rodiska šľachtica zvláštnou zhodou okolností.
Odhalili ju 2. júna 1907 vo Zvolene pri príležitosti prvého výročia prenesenia pozostatkov Rákocziho zvláštnym vlakom z rumunskej Constanti cez Bukurešť, Szegedín a Budapešť do Košíc.
Po vzniku ČSR, tak ako iné sochy pripomínajúce predošlú historickú realitu, aj túto odstránili. Rákocziho busta fakticky zmizla. Objavil ju otec historika Géza Balassa.
„Ako stredoškolský profesor dejepisu a zemepisu vo Zvolene dostal v roku 1943 poverenie, aby založil miestopisné múzeum. Počas prípravných prác sa dozvedel, že vraj existuje nejaká socha, ale nikto nevedel povedať nič určitého. Našiel ju do slamy zabalenú, skrytú pod schodiskom hospodárskej budovy radnice,“ vysvetľuje syn záchrancu.
Géza Balassa bol po vojne poverený vedením reštaurátorských prác na zvolenskom hrade. Sochu bolo potrebnú opäť ukryť. Skryl ju v kaplnke hradu.
Začiatku 60. rokov ju previezli do Fiľakova, kde pedagóg Zoltán Molnár navrhol, aby miestne gymnázium prijalo meno Rákocziho. „Krátku dobu tam aj stála, ale nikdy ju oficiálne neodhalili Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy o pomenovaní gymnázia nemohla byť ani reč. Socialistické škola predsa nemohla niesť meno nejakého veľmoža a ešte k tomu Maďara!“
Géza Balassa, ktorý v tom čase pracoval na Slovenskom úrade pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody v Banskej Bystrici, sa v roku 1969 dozvedel, že rodisko Rákocziho, Borša, má záujem o sochu kniežaťa, ktorú by chceli umiestniť pred jeho rodný kaštieľ.
„Tak ju ponúkol a dal ju odviesť do tejto zemplínskej obce. Odhalili ju 31. mája 1969 za prítomnosti Bertalana Tolvaja, vedúceho národnostného sekretariátu Slovenskej socialistickej republiky, a viactisícového davu, ako o tom písala dobová maďarské tlač na Slovensku. A stála tam takmer 45 rokov,“ dodáva Zoltán Balassa.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z južného Zemplína nájdete na Korzári Dolný Zemplín
