V roku 2010 sa rozhodol vrátiť domov a teraz je kapitánom materského celku.
MICHALOVCE. Ivan Boržik, 35-ročný urastený obranca, je jedným z piatich odchovancov v súčasnom prvoligovom tíme HK Dukla Michalovce.
Zároveň je kapitánom mužstva, ktoré v týchto dňoch bojuje v prvom kole play-off proti Liptovskému Mikulášu. Prečo sa rozhodol práve pre tento šport, ako sa vyvíjala jeho kariéra a veľa iného sa dozviete v nasledujúcom článku.
Od malička s hokejkou
Defenzívny pilier michalovskej Dukly začínal s hokejom už v útlom detstve. „Odmalička som doma rád búchal hokejkou do puku alebo loptičky, tak ma otec naučil korčuľovať. Keď som chodil do prvého ročníka na základnej škole, prišli robiť nábor do hokejovej prípravky. Mal som vtedy sedem rokov. Veľmi sa mi to zapáčilo, tak som sa nechal nahovoriť a teraz vôbec neľutujem,“ začal Ivan Boržik.
Na svoj prvý zápas v hokejovom drese si už nedokázal spomenúť. „Túto otázku by ste by mohli adresovať radšej mojim rodičom.“
Keď začujete jeho meno, okamžite sa vám v mysli vybaví nekompromisný obranca, pre ktorého nie je stratený žiaden puk. Hráva v defenzíve od začiatku?
„Stále som bol obranca, aj keď neviem prečo ma tréneri zaradili na tento post. Možno preto, že som bol stále o trochu vyšší ako moji rovesníci,“ prezradil.
Prvý gól v Prešove
Boržik veľmi rád spomína na mládežnícke roky v michalovskom klube.
„Boli to pekné roky. Tvorili sme veľmi dobrú partiu, s niektorými chlapcami som v kontakte dodnes. Mojimi trénermi boli postupne Petráš, Kučera, Galan, Tóth, Šechný starší, Ivan, Goffa či Polačko. Dúfam, že som na nikoho nezabudol,“ s úsmevom pokračoval skúsený bek, ktorý už v 19. rokoch začal obliekať seniorský dres vtedajšieho HK VTJ MEZ.
„Na premiérový duel si nespomínam, ale viem, že som bol ešte v juniorskom veku. Oveľa lepšie si však pamätám na prvý gól za áčko. Strelil som ho v deň svojich 20. narodenín. Hrali sme v Prešove a tesne pred koncom som zvyšoval na 5 alebo 6:1 pre Michalovce. Nebol to veľmi dôležitý gól pre mužstvo, ale pre mňa bol nezabudnuteľný,“ hovoril.
V polovici tretej sezóny medzi mužmi si jeho talent všimli práve funkcionári už extraligového Prešova, kam prestúpil.
„Do metropoly Šariša som odišiel v decembri roku 1998. VTJ hrala najvyššiu súťaž, chcel som vyskúšať niečo nové. Avšak v klube mali obrovské finančné problémy a dodnes mi dlhujú zopár výplat. Hokejovo som si však tam prišiel na svoje, hrával som pravidelne, a to bolo pre mňa najdôležitejšie.“
Jedenásť rokov mimo domova
V prešovskom tíme sa v tom čase 22-ročný obranca „neohrial“ veľmi dlho. Po sezóne totiž prišla ponuka zo zahraničia.
„Ozvali sa mi z francúzskeho Dijonu, tak som sa rozhodol ponuku prijať. Hlavne preto, lebo tam bola istota, že nebudú tam žiadne problémy s peniazmi, nie ako v Prešove. V Dijone som strávil štyri sezóny a s mužstvom som postúpil z druhej divízie až do najvyššej francúzskej súťaže,“ opísal úspešné roky v Dijone, odkiaľ v lete 2003 odišiel do Albatrosu Brest, kde v tom čase pôsobil aj ďalší michalovský rodák Juraj Minčák.
„Po sezóne som sa pobral do talianskeho klubu Alleghe, kde som pobudol rok.“ Nasledoval návrat do krajiny Galského kohúta, tentoraz však I. Boržik zakotvil v Angerse.
„Aj tam som strávil iba jeden rok a vrátil som sa do Brestu. V Albatrose som odohral štyri sezóny,“ doplnil michalovský rodák, pre ktorého to bola posledná francúzska zastávka. Rozhodol sa vrátiť späť na Slovensko.
Prečo? „Mal som možnosť ostať v Breste aj naďalej, ale cítil som, že sa chcem vrátiť domov. Rozhodol som sa tak spoločne s manželkou, pretože vždy som si prial zahrať si za Michalovce.“
Na pôsobenie vo Francúzsku má len tie najlepšie spomienky: „Stretol som tam veľa úžasných ľudí, ktorí mi pomohli nielen v mojich začiatkoch. S mnohými som v kontakte dodnes. Spomínam na to veľmi rád.“
Najlepší spoluhráč pred rokom skončil
Nielen na život v zahraničí, ale aj na tamojšie pôsobiská veľmi rád spomína. „Na každý klub mi zostali pekné spomienky. Naďalej sledujem, ako sa im darí, našťastie nebolo ich veľmi veľa,“ uviedol.
Do rodnej vlasti sa vrátil v roku 2010 a po jedenástich rokoch si na seba obliekol materský dres. V HK Dukla pôsobí iba druhú sezónu, ale stihol v nej zažiť až šiestich trénerov - Kohutiara, Bohunického, Faitha, Ihnačáka, Okuliara, Vodilu.
Čo na túto nielen na slovenskú, ale možno aj svetovú raritu, súčasný kapitán tímu? „Je to strašne veľa,“ stroho odvetil I. Boržik, ktorému v pamäti utkvelo viacero zápasov, na ktoré nezabúda. „Dúfam, že ešte budem mať príležitosť si na nejaký pamätať.“
V súčasnom tíme Dukly si v šatni rozumie s každým spoluhráčom. „Najlepší spoluhráč to však po skončení minulej sezóny ukončil, tak som aj chvíľu smútil,“ hovoril I. Boržik, ktorý narážal na minuloročného kapitána a vodcu Dukly Radoslava Regendu.
Pridal aj najbližší cieľ do hokejovej kariéry: „Jednoznačne je to postup cez Liptovský Mikuláš do druhého kola play-off prvej ligy.“
Skúsený obranca nosí spomedzi michalovských hráčov najvyššie číslo na drese - 97-ku. „Na toto číslo prišla moja sestra ešte v prvej sezóne vo Francúzsku. Keď sa ma pýtali, aké chcem číslo na drese, tak som jednoznačne odvetil, že 97. Odvtedy ho nosím,“ prezradil.
Na záver debaty prezradil svoje záľuby: „Najradšej a najčastejšie sa venujem mojej rodine. Teraz začínam dcéru učiť korčuľovať sa a ešte mám v pláne ju počas tejto zimy naučiť aj lyžovať sa. Okrem toho si vo voľnom čase veľmi rád zahrám tenis alebo basketbal a nevyhýbam sa ani žiadnemu zimnému športu.“
VIZITKA IVANA BORŽIKA
Narodený: 6. októbra 1976 v Michalovciach
Výška: 188 cm
Váha: 98 kg
Post: obranca
Klub: HK Dukla Michalovce
Prechádzajúce kluby: 1998/99 Prešov, 1999/2003 Dijon (Francúzsko), 2003/04 Brest (Francúzsko), 2004/05 Alleghe (Taliansko), 2005/06 Angers (Francúzsko), 2006/2010 Brest
ra
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z južného Zemplína nájdete na Korzári Dolný Zemplín
