Čo hovoria poslanci

Názory na záchytný tábor v Humennom

Záchytný tábor prijíma utečencov od septembra 2006. Rekonštrukcia zariadenia vyšla na 2,63 milióna eur, 1,75 milióna eur plynulo z fondu Phare, zvyšok zo štátneho rozpočtu.

Spusteniu prevádzky predchádzala nevôľa humenských poslancov s tým, že záchytný tábor bude na území mesta. Jediný, kto hlasoval za, bol poslanec Michal Babin (KDH): „Potvrdili sa moje slová o tom, že nielen my pomôžeme utečencom, ale v tábore si nájdu prácu aj Humenčania. Utečencov často stretávam, lebo bývam blízko. Sú slušní, v uliciach mesta nič zlé nerobia. Mám dobrý pocit, ak s nimi vidím deti. Som rád, že v Humennom našli útočisko a majú pocit bezpečia,“ povedal nám Michal Babin.

Odporcom záchytného tábora bol v tom čase aj poslanec Ivan Hopta (Úsvit): „Názor som nezmenil. Myslím si, že peniaze by sme mohli účelnejšie využiť v prospech našich občanov. Mnohí žijú v horších podmienkach, než utečenci v záchytnom tábore, a sú sociálne odkázaní. Myslím si, že riešime len dôsledok problémov, ktoré existujú. Treba zmeniť politickú a ekonomickú situáciu v krajinách, odkiaľ sú utečenci, aby neutekali a mohli žiť vo svojich domovoch."

kor

Anketa

Humenčanom utečenci neprekážajú

Tomáš Leňo, podnikateľ: „Pred rokom 1989 veľa ľudí z Československa emigrovalo a našlo svoj druhý domov v zahraničí. Vtedy ich západné krajiny prijímali. Nesmieme na to zabúdať. V podobnej situácii sú aj teraz utečenci, ktorí prichádzajú k nám. Vo väčšine to nie je preto, že idú za ekonomickým blahobytom, ale kvôli tomu, že utiecť musia. V ich krajinách zúria boje a sú ohrození na živote.“

Adriana Kmecová, učiteľka: „Nemám so záchytným táborom žiadne skúsenosti. Ani nevnímam, že je v meste. Nebolo by mi to ale jedno, ak by som zistila, že ho môže opustiť na priepustku nejaký nebezpečný človek. Nikdy neviete, čo sa môže stať.“

Gabriela Vajdová, obchodná referentka: „Je dobré, že sa vieme postarať o utečencov. V prvom rade by sa však mal štát viac starať o vlastných ľudí. Veď mnohí z nás doslova utekajú do zahraničia z ekonomických dôvodov. Nemajú tu na východnom Slovensku prácu a prepadajú sa na sociálne dno.“

Silvia Knapíková, riaditeľka Územného spolku Slovenského Červeného kríža v Humennom: „Spočiatku som bola trošku zarazená, že tento tábor bude v Humennom. S odstupom času, z tej ľudskej stránky, som rada, že tu je. Priala by som si, aby bol záchytný tábor viac otvorený našej vzájomnej spolupráci, ktorú mu ponúkame.“

Lenka Andrášiová, grafička: „Spočiatku malo z utečencov veľa Humenčanov fóbiu. Aj po niekoľkých rokoch môžem povedať, že ich v meste stretávam len občas. Videla som už aj deti. Nikdy však medzi nami nedošlo k žiadnemu kontaktu.“

Natália Mauriová, učiteľka MŠ: „V tábore si našli robotu Humenčania. Pracuje tam aj môj známy. Ja osobné skúsenosti s utečencami nemám.“

Renáta Ficíková, laborantka: „Podpisovala som petíciu proti tomu, aby tu tábor bol, lebo bývam blízko. Bála som sa, aby sa niečo nestalo deťom, ktoré okolo neho chodia. Moje obavy sa ukázali ako zbytočné. Utečenci mi nevadia.“

kor