Autorka pracovala päť rokov v psychiatrickej nemocnici v Michalovciach a práve z tohto prostredia jej dielo vychádza.
MICHALOVCE. Elena charakterizovala svoje dielo ako psychologicko-spoločenskú novelu. „Nie je v nej veľa dejového dynamizmu, je to skôr o pocitoch a vnútornom vesmíre. Chcela som napísať knihu, ktorú by som aj sama rada prečítala,“ povedala.
Pseudonym jej priniesol šťastie
Elena Eleková je umelecké meno tejto talentovanej autorky, ktorá sa skutočne volá Katarína Varechová. Autorka si pseudonym zvolila na základe numerológie. „Podľa numerológie má písmeno E priniesť úspech. A ja som si to pre istotu zdvojila,“ povedala autorka. „Keď som si pozerala krstné mená, tak sa mi Elena zdala ako príjemné meno. Eleková asi preto, aby to k tomu menu pasovalo, aby to znelo slovensky, ale aby to neznelo ako Nováková. Pamätám si, že sa mi raz sníval taký sen o chrobákovi Elekovi a dodnes neviem, či taký chrobák existuje. Zrejme aj na to som si vtedy podvedome spomenula.“
Vysvetlila, prečo používa umelecké meno: „Je to jednoduchšie písať pod pseudonymom, hlavne pokiaľ si človek nie je istý svojím talentom.“ Zdá sa, že písmeno E prinieslo autorke naozaj úspech. Aspoň v podobe vydania knihy Život pri živote.
Knihu písala po nociach počas materskej dovolenky
Talentovaná Zemplínčanka mala k literatúre blízko už odmalička. Lásku k literatúre u nej, podľa slov dlhoročnej kamarátky Miriam, podnietili pravdepodobne rodičia. „Veľmi rada číta a možno kdesi tam v sebe objavila talent. Na základnej a strednej škole tvorila hlavne básne,“ dodáva Miriam.
Neskôr nastal u Eleny útlm a prestala písať. Jej talent sa opäť naplno prejavil až po narodení prvého dieťaťa. Práve v tomto období dokázala napísať svoj román. „Písala som to po nociach počas materskej dovolenky,“ dodala autorka s úsmevom.
Elena ukončila lekársku fakultu P. J. Šafárika v Košiciach a po skončení štúdia pracovala ako lekárka v psychiatrickej nemocnici v Michalovciach. Pôsobila tam päť rokov a z tohto prostredia vychádza aj jej román. „Je celkom prirodzené, že by mal človek písať o tom, čo mu je najbližšie. Preto ide o psychiatrické prostredie, kde som pracovala. Písala som o problémoch, ktoré som skrz toto prostredie videla,“ povedala Elena.
Hlavnými postavami sú hlavne ženské hrdinky a ich životné príbehy. „Autorka si v knihe všíma bolesť ľudí, nespravodlivosť a kritické miesta v prostredí. Píše to, čo cíti a vidí, a píše pravdivo,“ povedala o knihe Miriam.
Príbehy vymyslené aj reálne
V knihe sa nevyhla ani veciam, ktoré sa skutočne stali. Tvrdí však, že v knihe nie je nič spodobené verne. „Literatúra to ani neznesie. Ak by sa tam niekto chcel hľadať, tak pokojne môže. Ak bude mať pocit, že sa tam našiel, ja mu ho brať nebudem. Ale určite som nepísala o nejakých skutočne žijúcich postavách.“
Pripája aj svoju vlastnú skúsenosť: „O veciach, ktoré som si úplne vymyslela, si ľudia mysleli, že sa skutočne stali a naopak. Veci, ktoré sa sčasti takto odohrali, sa zdali neuveriteľné.“
Namiesto šampanského voda
Autorka tvrdí, že dej situovala do úplne iného regiónu, aj keď ho v texte bližšie nešpecifikovala. „Keď som knihu písala, myslela som na Považie, kde som niekedy pôsobila.“
Krst knihy Eleny Elekovej sa konal len nedávno. Krstným otcom sa stal kaplán Peter Novysedlák a dielo pokrstili netradične tradičným spôsobom. Kým iní autori vítajú svoje knihy do života šampanským, peniazmi, pieskom, lupeňmi kvetov, perím či pilinami, Elenino dielo pokrstil kaplán vodou.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z južného Zemplína nájdete na Korzári Dolný Zemplín
