Zriadil múzeum, ktoré nemá núdzu o návštevníkov z celého sveta.
POZDIŠOVCE/MICHALOVCE. „Tradičná keramika je veľmi nákladná a náročná na energie a vyzerá to, že zanikne. Pozdišovskú keramiku už nerobí nikto okrem mňa. Preto si musím utužovať zdravie, aby som to mohol robiť ešte dlho,“ uviedol Ján Parikrupa.
Parikrupovci sú hrnčiarmi viac ako 120 rokov
Rodina Parikrupovcov je v Pozdišovciach známa práve hrnčiarstvom. Zaoberali sa tým už v dávnej minulosti. „V našej rodine robil keramiku pradedo, dedo, otec a robím ju aj ja. Už štyri pokolenia Parikrupovcov sa tomu venujú a trvá to už najmenej 120 rokov,“ začal svoje rozprávanie Ján Parikrupa.
„V šesťdesiatych rokoch sme začali robiť pre ÚĽUV. Zriadili sme si doma dielňu a pri otcovi som sa naučil remeslu. Mal som asi 15 rokov. Najskôr som sa učil, neskôr som to robil profesionálne a v osemdesiatych rokoch som začal aj podnikať.“
On sám sa hrnčiarstvom zaoberá viac ako 50 rokov. „Toto ma baví a počas života ani raz nenastal zlom, že by som rozmýšľal o inom povolaní.“
Pozdišovská keramika je nezameniteľná a v priebehu rokov sa takmer nezmenil jej vzhľad. „Vyznačuje sa čiernym podkladom, na ktorom sú maľby s ingobami (farbami). Hlavným znakom je pozdišovská karička, ružičky. Vyrábame všetko, od malých vecí, cez misy, džbány až po gigantické vázy,“ opísal.
Dodal, že tvary keramiky sa vôbec nezmenili, pribúdajú len dekoračné vzory.
Človek musí mať talent a musí chcieť
Zdá sa, že pozdišovské hrnčiarstvo zaniká a pán Parikrupa nemá v obci nasledovníkov.
„Na hrnčiarstvo musí mať človek talent a musí aj chcieť. Človek musí mať cit, musí ho to baviť a musí vedieť svoju robotu predať. Je to dosť zložité. Keď posúdim, koľko ľudí som to chcel naučiť, a k mojej spokojnosti sa to nenaučil ani jeden,“ povedal pán Parikrupa.
Vyrábať keramiku učil aj v škole. Tam tiež nepochodil. „Boli tam šikovní žiaci, ktorí na to mali, ale práve tí nechceli. A naopak,“ zhodnotil.
Syn pána Parikrupu pracuje s keramikou, ale ide o priemyselné výrobky. „Momentálne vyrába keramické pľuvadlá pre zubárov.“
Maľovaniu keramiky sa venovala aj jeho neter. „Mám šikovnú neter Eriku, ktorá vie veľmi pekne maľovať. Žiaľ, momentálne sa tomu nemôže venovať. Učila sa pri mojej mame a vypracovala sa na vysokú úroveň.“
Musel sa narodiť syn
Pán Parikrupa poukázal na mnohopočetné hrnčiarske rodiny. Množstvo detí malo logický dôvod.
„V každej hrnčiarskej rodine bolo potrebné, aby sa narodil syn, ktorý by vládal pracovať. Dokedy sa nenarodil syn, tak sa jednoducho rodina rozrastala. Aj keď bolo v rodine päť dcér, vždy sa dúfalo, že šiesty už bude syn. Takže hrnčiarske rodiny boli naozaj rozsiahle,“ povedal s úsmevom.
Pán Parikrupa priznal, že už nevládze toľko ako v mladosti. Ešte vždy nejakú keramiku vyrába, ale momentálne sa venuje hlavne súkromnému malému múzeu keramiky.
„Som dôchodca a oddychujem, ale nedá mi to a prijímam rôzne návštevy, exkurzie zo škôl, a popritom stále niečo vyrobím. Nechcem, aby naša keramika zanikla.“
Núdzu o návštevníkov určite nemá. „Máme návštevníkov z celého sveta. Prakticky neexistuje krajina, z ktorej by tu ľudia neboli. Prichádzajú napríklad návštevníci z Ameriky, ktorí hľadajú svoj pôvod. Výrobky si kupujú ako pamiatku na rodnú zem ich rodičov. Takisto zberatelia keramiky sú častými návštevníkmi,“ povedal.
FAKTY
Oslavujú 695. narodeniny
Práve dnes oslavuje pozdišovské hrnčiarstvo 695. výročie prvej písomnej zmienky. Regionálny historik Ján Poprik nám priblížil vývoj hrnčiarstva v Pozdišovciach: „Prvá písomná zmienka o pozdišovskom hrnčiarstve pochádza z 11. októbra 1416 a je najstaršia svojho druhu na Slovensku.“
Táto písomná zmienka vznikla kuriózne. „Uhorský palatín Mikuláš Garaj žiadal Zemplínsku stoličnú správu, aby vyšetrila prípad pozdišovských hrnčiarov Dionýza a Blažeja, ktorých v chotári ich obce prepadli a ozbíjali poddaní michalovského pána Alberta, keď sa vracali domov z trhu z Michaloviec,“ uviedol Poprik.
„Miestny zemepán Meňhert Sirmaj v roku 1743 na žiadosť hrnčiarov založil cech, ktorý ich zrovnoprávnil s mestskými remeselníkmi, zamedzilo sa vnútornej konkurencii, zabezpečila sa ochrana pred potulnými remeselníkmi a vyššia kvalita vyrábaného tovaru,“ uviedol Poprik.
Dodal, že ďalší rozmach zaznamenalo pozdišovské hrnčiarstvo v roku 1867, keď tu bolo až 61 hrnčiarov. Po druhej svetovej vojne sa život hrnčiarov podstatne zmenil, keď bola spustená družstevná výroba.
Hrnčiarstvo v Pozdišovciach žije dodnes, ale pán Parikrupa je zrejme posledným nositeľom hrnčiarskej tradície v tejto obci.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z južného Zemplína nájdete na Korzári Dolný Zemplín
