Trebišovské kasárne spomínali na mŕtvych kamarátov

Desať mladých tvárí hľadí zo steny vojenského klubu v trebišovských kasárňach. Do pamätníka je vyrytých tých istých desať mien. Všetky majú rovnaký dátum úmrtia - 19. január 2006.

Agentúrny materiál sme nahradili autorským článkom redakcie Korzára.

Desať mladých tvárí hľadí zo steny vojenského klubu v trebišovských kasárňach. Do kameňa pamätníka uprostred malého parčíku je vyrytých tých istých desať mien. Všetky majú rovnaký dátum úmrtia - 19. január 2006. Deň, keď sa 42 slovenských vojakov nevrátilo z Kosova. Smrť na nich striehla pri kopci Borsó nad maďarskou dedinou Hejce.

TREBIŠOV. Nezodpovedaná otázka "prečo" vŕta v hlave dodnes. Ich manželkám, deťom, kamarátom v zbrani aj známym, ktorí ich poznali. Dnes dopoludnia sa v komornej atmosfére stretli, aby si pripomenuli smutné výročie – štyri roky odo dňa "D".

Mená vyryté do kameňa

Dátum 19. január sa zapísal do dejín Slovenska a Ozbrojených síl SR ako čierny deň. Každý ho pozná ako dátum pádu lietadla AN-24, ktoré viezlo domov vojakov z misie v Kosove. Len 50 kilometrov od cieľa na košickom letisku sa zrútilo. V jeho troskách zahynulo 42 vojakov. Prežil jediný - Martin Farkaš.

Desiati boli príslušníkmi 21. mechanizovaného práporu v Trebišove. Odo dňa "D" sa tu každý rok koná pietna spomienka. Už druhý rok je spojená s kladením vencov k malému pamätníku - mramorovej doske s desiatimi menami, vloženej do kamenného monolitu. Strohej ako tváre vojakov, držiacich stráž. Prostej ako ľudská bolesť, ktorá nemizne ani po rokoch. Jednoduchej, aby výzdoba neodvádzala pozornosť. Miesto, kde spomienky môžu ožiť. Pamätník obklopujú dva staršieho dáta. Jeden je venovaný obetiam 2. svetovej vojny. Druhý kpt. Nálepkovi, po ktorom sú pomenované kasárne. Všetci dúfajú, že nepribudne ďalší...

Spomienky aj smútok zostali

Jednoduchého pietneho aktu sa zúčastnilo vedenie vojenského útvaru a predstavitelia samosprávy. Z rodín pozostalých prišli len rodičia desiatnika Nováka. Por. Ivan Nagy, ktorý sedel v osudný deň v druhom lietadle, len ťažko hľadá slová. Netají sa, že stále pociťuje hlboký smútok nad stratou "skvelých vojakov, kolegov, kamarátov".

Hovorí v mene všetkých, čo prežili. Spomína, pozerá pritom na mená na náhrobku a pred očami si premieta film posledných dní pred vtedajším návratom domov. Sťažka vytláča slová, láme sa mu hlas. Tvrdému chlapovi, zocelenému armádou, sa napriek maximálnemu sebaovládaniu napokon zarosia oči. Bolesť neskryješ.

Po položení vencov sa všetci presunú do budovy s vojenským klubom. Jedna z jeho miestností "patrí" vojakom útvaru, ktorí zahynuli pri plnení povinností. Zo 16 fotografií až 10 pribudlo po 19. januári 2006. Stolík je posiaty sviečkami, kahancami, kondolenčnými pozdravmi, kvetmi. Ktosi sem položil odkaz: "Náš priateľ spolubojovník tu leží, tichý jak balvan na loži. Zrak privretý kdes´ do ďaleka ústí a prespevuje vietor tenkoústy."

Neznámy autor, slová venované všetkým tváram na fotkách. Aj chlapcom z Kosova. V absolútnom tichu tu zapaľujú sviečky primátor a viceprimátor mesta, manželia Novákovci, vojaci. Rad sa pomaly končí. Spomienky zostávajú. Navždy. V zemplínskom regióne nezabudnú na Marka Kičinka z Novosadu, Rastislava Nováka z Plechotíc, majora Martinčeka z Čiernej nad Tisou a Mariána Illéša z Lelesa.

Manželia Novákovci: Bolesť nevyliečil ani čas...

Silu prísť do trebišovských kasární mali len manželia Magda a Jozef Novákovci z Plechotíc. Pani Nováková povedala, že sa so stratou mladučkého syna Rasťa nedokáže vyrovnať ani po rokoch. Pomáha jej len viera a modlitba.

Prúd sĺz prichádza spontánne, hoci sa ovláda. Vonkajšiemu prejavu bolesti neujde ani jej manžel Jozef. Priznáva, že aj jemu najviac pomáha viera. Niekedy je však bolesť neznesiteľná: "Najhoršie je spomínanie pri takýchto príležitostiach. Vianoce? To sa nedá povedať. Všetko to človek opäť prežije. Žijeme ďalej, ale je to..."

Na základe vlastnej skúsenosti hovorí, že u nich neplatí ani známe: Čas je najlepší lekár. Bolesť rodičov neslabne: "Myslím, že nie, lebo takáto strata syna... A vôbec toľko ľudí... A zbytočne... Dalo sa tomu predísť."

lyv

Poručík Novák: Každý deň sme plánovali...

Smútok dodnes neprešiel ani poručíka Ivana Nagya. Sedel v druhom lietadla s vracajúcimi sa vojakmi. V tom, ktoré sa vrátilo domov. Bol veliteľom čaty, kde boli aj vojaci, ktorí to šťastie nemali. Hovorí, že skupina, ktorá v januári 2006 končila misiu v Kosove, bola špecifická. Stretli sa totiž ľudia, ktorí sa rýchlo zblížili. Okrem pracovných povinností ich spájalo spoločné riešenie rodinných problémov, prezeranie fotografií, plánovanie dovoleniek, darčekov pre blízkych, úspechy detí atď.

"Každý deň sme si plánovali a vymýšľali, čo budeme robiť po návrate domov, či ako prekvapíme svojich najbližších. Boli sme viac ako kamaráti. Aj preto mám pocit, akoby mi odišiel niekto z mojej... rodiny."

Spomína, že návrat domov po polročnej náročnej misii bol sviatkom. V roku 2006 sa zmenil na obrovský žiaľ. Nikdy nezabudne na slová veliteľa pplk. Baluchu pri odlete domov na letisku v Prištine: "S nikým z vás sa nelúčim. Veď sa o pár hodín stretneme v Košiciach. Žiaľ, nestalo sa. V Kosove sme spoločne ochraňovali životy iných ľudí - tam, kde každodenne číha smrť. Žiaľ, nikým neočakávaným ocenením za to bola strata životov našich vojakov."

Priznáva, že najsilnejšie spomienky prichádzajú práve v čase smutných výročí: "Je to stále hlbšie. Na to človek nevie zabudnúť." Aj dnes mu vŕta v hlave to isté ako 19. januára 2006, keď došlo k tragédii: "Prečo?"

Pocity, aké mal vtedy, má dodnes: "Absolútne žiadna zmena v tom nie je. Stále to človek nosí hlboko v srdci, rovnako ako rodiny obetí."

lyv