HUMENNÉ. Na pokosenom trávniku sa naháňajú za loptou štyria kučeraví drobčekovia, opodiaľ ich pozoruje mladá žena v čiernom habite s dieťaťom v náručí. Vyžaruje z nej pokoj a dôstojnosť.
Ich osud bol ešte pred pár dňami viac ako neistý. Spolu s ďalšími palestínskymi utečencami prežívali v biednych podmienkach tábora na hraniciach Iraku so Sýriou. V stredu ich letecky prepravili do nového, aj keď len dočasného domova. Pol roka strávia na Slovensku, v Záchytnom tábore Migračného úradu SR v Humennom.
Skok do civilizácie
„Hneď po príchode z košického letiska sme ich ubytovali, dostali stravu, základné hygienické potreby, k dispozícii bol lekár, ktorý poskytol prvú pomoc staršej žene," hovorí Jana Janovičová z Migračného úradu Ministerstva vnútra SR.
Šantenie detí sledujeme len spoza okna. Palestínčania sú zatiaľ izolovaní od okolitého sveta. „Musia absolvovať vstupné lekárske prehliadky, no predovšetkým potrebujú pokoj, aby si zvykli na nové podmienky a čím skôr sa aklimatizovali."
Skupinu 98 Palestínčanov tvorí 59 dospelých a 39 detí, z toho štyria kojenci. Najstarší má 77 rokov, najmenšie dieťa štyri mesiace. Všetci sú pod ochranou Úradu vysokého komisára Organizácie spojených národov pre utečencov (UNHCR).
„Prišli k nám výlučne rodiny, teda nie jednotlivci. Vedia, že sa nachádzajú na Slovensku, že im slovenská vláda poskytla útočisko. Ešte sú unavení z cesty, ale vyzerajú byť spokojní. Tešia sa, že celé rodiny sú pokope, ale hlavne, že sú v bezpečí. A my sa tešíme s nimi," hovorí Janovičová.
Strach z nevedomosti
Záchytný tábor v Humennom zriadilo ministerstvo vnútra v zrekonštruovaných kasárňach. Rekonštrukcia stála približne 3 milióny euro (okolo 100 miliónov Sk). Podstatná časť bola financovaná z fondu Phare. Tábor otvorili v júni 2006. Je v ňom 550 miest pre utečencov.
„Postavili ich za prvej republiky, v roku 1937," vysvetľuje prednosta Mestského úradu v Humennom Anton Klamár. „Mesto skúpilo pozemky a darovalo ich štátu, aby na nich postavilo kasárne. Ešte aj dnes niektorí dedičia pôvodných vlastníkov, ktorí sú proti táboru, sa na to odvolávajú."
Projekt záchytného tábora sa v Humennom stretol spočiatku s nevôľou občanov. Jeden z poslancov mestského zastupiteľstva dokonca zorganizoval petíciu proti jeho zriadeniu. Podpísalo ju okolo 8000 Humenčanov, teda takmer štvrtina obyvateľov!
„Bola to chyba vtedajšej vlády. Ľudia sa o projekte dozvedeli neskoro, nemali žiadne informácie, nik im nič nevysvetlil. Prvýkrát sa o tábore otvorene hovorilo až na hodine otázok premiérovi. Mali pocit, že vláda to robí za ich chrbtami, pochopiteľne, začali sa báť. Obávali sa chorôb, kriminality. Ukázalo sa, že obavy boli zbytočné," spomína zástupkyňa primátora Mária Cehelská.
Mesto tolerancie
V tábore vládne prísny režim. Každý sa musí riadiť vnútorným poriadkom. Pri vstupe je v slovenčine, angličtine a v ruštine zoznam vecí a potravín, ktoré sa dovnútra nemôžu preniesť. Kto sa vracia z vychádzky, musí prejsť osobnou kontrolou.
„Aj keď sa utečenci dostanú na vychádzku, nikdy sa nevyskytol žiaden problém či konflikt. Správajú sa slušne, takže ľudia si na nich zvykli," hovorí Cehelská.
Samospráva sa o príchode palestínskych utečencov dozvedela asi pred tromi týždňami. „Chceme ich privítať, ukázať im naše mesto, pripraviť pre nich kultúrny program. Boli by sme radi, keby sa zapojili do nášho festivalu národností. Organizujeme ho od otvorenia tábora v roku 2006."
A národností žije v Humennom požehnane. Podľa posledného sčítania ľudu okrem Slovákov aj Rusíni, Ukrajinci, Česi, Poliaci, Maďari, Rómovia. Spolunažívanie rímskokatolíkov, gréckokatolíkov, pravoslávnych, evanjelikov s členmi reformovanej cirkvi, bratskej cirkvi či jehovistami je príkladné.
„Sme tolerantné mesto. A také chceme aj ostať," tvrdí prednosta Klamár.
Každý potrebuje domov
„Tábor je pre nás už súčasťou mesta a jeho obyvatelia tiež," hovorí rodená Humenčanka, dôchodkyňa Klára Dobáková. „Cudzinci si zvykli na nás a my na nich. Ani som nič negatívne na nich nepočula."
O príchode Palestíncov do mesta sa dozvedeli z televízie a z novín. „To, že v meste máme tábor pre utečencov si uvedomím, len keď sa niečo objaví v médiách. Ľudí, ktorí v ňom žijú, neregistrujem. Žiadne problémy tu zatiaľ neboli a dúfam, že ani nebudú," myslí si podnikateľ Marián Petrík.
„Berieme to ako fakt," hovorí František Horečný.
„Pozrite sa. Obedy im budú variť v závodnej jedálni, budovy tábora potrebujú údržbu, to všetko sú ďalšie pracovné miesta. Aj mesto má z toho osoh, lebo dostáva za každého utečenca kompenzácie. A koniec - koncov: Každý potrebuje domov. Musíme si pomáhať, veď sme ľudia," myslí si Jozef Kapko.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z južného Zemplína nájdete na Korzári Dolný Zemplín
