Sľubovali modré z neba, dávali dobrovoľne preddávky na dividendy, výhodné pôžičky, predstihovali sa v "love" na majiteľov kupónových knižiek. A tí v nádeji, že aj im z toho veľkého biznisu niečo kvapne, zapojili sa do hry. Moja známa tiež a s ňou celá jej rodina. Šesť dospelých ľudí sa upísalo mocnému Harvardu. Presne Harvardskému dividendovému investičnému fondu. Sľuboval dividendy, príjem, ktorý spríjemní a uľahčí roky staroby, bude istotou v neistej dobe a podobné reklamné žvasty. Človeku, ktorý sa mu upísal dal pôžičku 3 050 korún, ktorú dotyčný mal splácať z budúcich dividend. Na prvý pohľad celkom výhodné, ibaže málokto poriadne porozumel filištínsky zostrojenej zmluve, ktorú podpísal. Fondy sa istili, veď mali k dispozícii hocikoľko právnikov, občan iba vlastný rozum a žiadnu podobnú skúsenosť.
Vláda za druhého Mečiarovho pontifikátu kupónku jednoducho zrušila a rozhodla o privatizácii priamym predajom. Zmenila teda podmienky privatizácie a znemožnila plnenie dohody, ktorú uzavreli občania s fondami. Lenže tie mali "choumesa" už predtým, rátali s každou alternatívou. Keď nemohli vytĺcť peniaze z privatizácie, začali ich jednoducho vytĺkať z občanov. Zmluvy, ktoré s nimi uzavreli im to totiž umožnili. Oveľa jednoduchšie je totiž dať exekúciu na babičkin dôchodok či plat občana ako na majetok štátu. V rokoch 1997 až 1998 začali ľuďom, ktorí sa dali "do paktu" s fondami chodiť zo súdov rozhodnutia, že majú zaplatiť nielen "pôžičku", ale aj jej úroky, súdne trovy, atď. Z 3 050 korún bolo zrazu temer 4-tisíc 600. Jedni zaplatili, iní nie, dúfali, že štát urobí vo veci poriadok. Veď nie občan ale vláda zrušila podmienky privatizácie.
Potom sa Haward dostal do konkurzu. Ľudia nevedeli komu majú platiť. V televízii rôzni kompetentní radili počkať. Fondy vraj štát odškodní a preto netreba im platiť nič. Pár rokov bolo ticho. Nikto po nikom nič nechcel, nikoho na nič neupozornil, nič neoznámil. Bomba vybuchla nedávno. Exekútori obosielajú zamestnávateľov, ba dokonca Sociálnu poisťovňu a suma, ktorú vymáhajú, roztočí hlavu aj silnejším náturám. Z pôvodných 3050 korún je dnes vyše 15. 600 Sk. Moja známa si túto sumu musí vynásobiť šiestimi. Svojho času dostali niečo cez 18-tisíc, vrátiť majú temer 100-tisíc.
Ten, kto tie peniaze od nich chce, neurobil nič, iba odkúpil pohľadávku Hawardu. Potom pravdepodobne podal iba spoločnú žalobu na tisícky občanov a inkasuje. Úrok nepočíta hociaký, ale sankčný, 25 percentný. Babičkám, ktorým Havard sľuboval pokojnú starobu s dividendami, dnes z mizerných dôchodkov zrážajú v priemere po 2 tisíc korún. Na "pokojnú starobu" im zostáva po 3 600 korún!!! Nehorázne, surové a odporné? Áno, ale bohužiaľ aj pravdivé!
V celej tejto hanebnej kauze právnici nevidia pre občana veľa východísk. Uznávajú však, že bol uvedený do omylu a ten, kto ho do omylu uviedol bol štát. Ale ako sa bude jednotlivec súdiť so štátom? V prvom rade to pre neho znamená opäť výdavky. Zdá sa, že opäť raz došlo na staré, známe: "chudobnému aj z hrnca vykypí".
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z južného Zemplína nájdete na Korzári Dolný Zemplín
