Michaloviec v novodobej histórii. Ander z Košíc už tri desaťročia rozdáva humor a dobrú náladu. Porozprávali sme sa s ním nielen o vzťahu k Zemplínu, ale aj o jeho legendárnych postavách Piťovi a Erži.
Celé Slovensko vás pozná ako Andera z Košíc. Vy ste sa však narodili v Michalovciach. Ste teda Ander z Michaloviec.
- Ander bol vždy z Košíc, akurát ten, kto ho vytvoril je Michalovčan. Narodil som sa tu, celú mladosť som športoval, hrával som v Michalovciach hokej, futbal i hádzanú. Potom som išiel na vojnu, odkiaľ som sa už vrátil na Gemer, za manželkou. Pracoval som v Jelšave a tam vznikol aj Ander. Okrem Michaloviec mám čestné občianstvo aj v obci Rákoš, kde som ako Ander prvý raz stál na javisku. A odvtedy to robím už viac ako tridsať rokov.
Ešte vás to neomrzelo?
- Niekedy si hovorím, či by som nemal svoj klobúk zavesiť na klinec. No stále som medzi ľuďmi, zdravie mi chvalabohu slúži, tak prečo by som to mal nechať?
Po kom ste zdedili svoj rozprávačský talent?
- Po otcovi. Bol veľký vtipkár, človek, ktorý bavil spoločnosť, no nikdy nestál na javisku. Stále tvrdil, že ja skončím raz ako komediant. Vidíte, stalo sa.
Cítite sa ako ľudový rozprávač, komediant, alebo skôr ako zabávač?
- Viete, dnes už klasický ľudový rozprávači ani nie sú. Ja som skôr taký bastard (smiech), zo všetkého trochu. Tak ako sa mení všetko okolo nás, vývoj ide dopredu aj v humore. A ja mám každý humor rád. Dokonca aj čierny, ale musí mať určité miesto v spoločnosti. Vždy som sa snažil robiť humor, ktorý spája, nie rozdeľuje. Preto nemám rád osobnú satiru.
Niektorých humoristov pred rokom ´89 zakazovali, ďalší si museli dávať pozor na to, z koho si robia žarty a čo kedy môžu povedať. Vy ste boli populárny vtedy, aj dnes. Aký je váš recept na slávu a úspech?
- Keď prídete viackrát k rovnakému moru, vždy je tam rovnaká voda. No ľudový humor je ako voda v potoku, koľkokrát načriete, "furt" je iná, no má svoju chuť. Inteligentný divák sa v mojom humore nájde. Aj v Piťovi, aj v Erži. Tí, ktorí sa nenájdu, majú smolu.
Erža a Piťo sú legendárne postavy, bez ktorých by Ander nebol to pravé orechové. Naozaj za nimi nie sú konkrétni ľudia? Ako vznikli?
- Obaja sú imaginárne, no mimoriadne obľúbené postavy. V Čechách je dokonca Piťo slávnejší ako ja. Každý ľudový rozprávač staval na tom, že ho "šibuje" žena. Tak som si povedal, prečo nie. Potreboval som povedať veľa vecí, ktoré Ander nemôže. No a Piťo je malý filozof ľudového slova. A vôbec nie je taký sprostý. Je to typ človeka, na ktorého sa každý naštve, ale on sa nehnevá, pretože je strašný dobrák. Jeho humor je láskavý, neurážajúci. A manželka sa na mňa kvôli Erži takisto nehnevá.
Väčšinu života ste prežili v Košiciach. Cítite v sebe ešte zemplínske korene?
- Samozrejme, mám tu ešte rodinné korene. A okrem toho, vždy keď si v pondelok prečítam noviny a zistím, že michalovskí hokejisti a futbalisti zas prehrali, noviny hodím do koša a mám pokazených niekoľko hodín (smiech). Celú mladosť som športoval a stále michalovským mužstvám fandím.
Čestné občianstvo ste dostali aj za šírenie zemplínčiny vo svete. Zdá sa, že jazyk našich predkov začína zapadať stále viac prachom.
- Viete, niekedy bola taká doba, že sme sa báli dialektu. No je taký krásny a východniarčina je úžasná. Na vysvetlenie niektorých vecí v slovenčine potrebujete dve-tri vety, v zemplínčine to ide aj jedným slovom. Najviac mi prirástlo k srdcu obľúbené, familiárne slovné spojenie "ľudze mojo".
Prešli ste kus sveta, môžete porovnávať. Aký je typický Zemplínčan?
- Je to človek, ktorý vás stretne, pozrie sa vám do očí a buď vás berie, alebo neberie. Psychológia tomu hovorí haló efekt. No a nesmiem zabudnúť na náš pozitívny vzťah k "ostrému". Ja tomu síce veľmi neholdujem, nemám rád ani "mydlovú" drahú pálenku, ale koňačik, alebo rum si sem-tam dám.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z južného Zemplína nájdete na Korzári Dolný Zemplín
