Gabzdil, si na svojej ostatnej ceste za objavovaním krás Peru užil 40-stupňových horúčav až-až. Z ďalšieho zo svojich putovaní sa vrátil tesne pred Vianocami s plným batohom čerstvých zážitkov.
Dlhá cesta do San Lorenza
Na cesty sa tentokrát vybral z prievidzskými amatérskymi prírodovedcami Michalom Zacharom a Jaroslavom Petrinom. "S Mišom, ktorý je na hmyz ako ja, som už absolvoval expedíciu do Malajzie, Jaro, ktorého vášňou sú kaktusy, bol v našej partii úplným nováčikom," s úsmevom otvoril svoje rozprávanie o exotickom Peru Rudo Gabzdil. Ako dodal, ani cesta do San Lorenza, kde mala trojka cestovateľov "hlavný stan" a odkiaľ počas piatich týždňov podnikala výjazdy po Amazónii, nebola žiadnou prechádzkou ružovým sadom.
Púť začali na viedenskom Schwechate, odkiaľ leteli do Madridu. "Odtiaľ sme pokračovali letecky do hlavného mesta Peru Limy, pričom let trval 12,5 hodiny. Po príchode sme sa vnútroštátnou linkou presunuli do mestečka Tarapoto a potom sme celý deň a celú noc cestovali rezervovaným autom džungľou do Yurimaguas," vysvetlil Rudo. Po krátkej prestávke si objednali štvormiestne lietadlo, ktoré ich dopravilo až do San Lorenza, kde bývali v malom kostolíku u poľských misionárov.
Naprieč všetkými zemepisnými pásmami
"V tejto časti sveta sme de facto absolvovali prechádzku po všetkých zemepisných pásmach sveta. My sme si prišli na svoje priamo v amazonských pralesoch, Jaro zase v podhoriach Kordilier. Už teraz môžem skonštatovať, že pralesy juhovýchodnej Ázie či južnej Afriky sú oproti amazonským len mestskými parkami," poznamenal Rudo. Podľa jeho slov je Amazónia naozaj naplnením snov každého entomológa. "Chrobáčkári" ako ich slangovo nazývajú ostatní prírodovedci, tu mohli vidieť vzácne exponáty fúzačovitých chrobákov z prastarého Tribu Prionini, široké spektrum bylinožravých druhov lískaviek či bizarných nosorožtekov.
"Videli sme aj niekoľko druhov vzácnych motýľov rodu Morpho, ktoré sú snom každého zberateľa, keďže sú nielen nádherne pestrofarebné so zrkadlovým leskom, ale aj veľké majú rozpätie krídel až okolo 20 centimetrov," pokračoval Rudo. Nemenej zaujímavé boli pre dvojicu entomológov motýle rodu Helioconus, ktorých húsenice sa živia jedovatými rastlinami. "Keďže ich telá sú jedovaté, vyhýbajú sa im aj prirodzení predátori motýľov," dodal Rudo Gabzdil. Trochu prerastené sú aj tunajšie vodné ploštice, ktoré dorastajú až do dĺžky 12 centimetrov. "Najneznesiteľnejšie na našich potulkách však boli roje komárov, ktoré nám znepríjemňovali život na každom kroku a nedali nám pokoj ani v noci. Moskytiéri totiž zaberali v batohoch veľa miesta," skonštatoval Rudo.
Na najväčšieho chrobáka sveta šťastie nemali
"Žiaľ, nemali sme šťastie uvidieť naživo najväčšieho chrobáka sveta druh Titanus giganteus. Dospelý jedinec žije maximálne jeden mesiac, dorastá do dĺžky 22 centimetrov a po splnení svojej rozmnožovacej povinnosti uhynie. Zaujímavosťou je, že jeho larvy sú vyhľadávanou zložkou potravy domorodcov," smutne skonštatoval entomológ. Adekvátnou náplasťou na toto sklamanie bol pre nich lov mäsožravých piraní v prítokoch Amazonky. Podľa Ruda by si v týchto honoch určite prišli na svoje slovenskí akvaristi, keďže tunajšie vody sa hemžili rojmi tetier, skalárov či pestrofarebných neóniek.
Vodu si museli kupovať
Trojica slovenských cestovateľov sa v Peru, našťastie zaobišla bez chorôb a úrazov. "Hoci sme boli zaočkovaní proti všetkému, čo by nás mohlo zaskočiť, pitie tunajšej vody neprichádzalo do úvahy. Väčšinou sme si ju kupovali. Desaťlitrová nádoba pitnej vody stála 3 Soule, čo je asi 36 korún. Pre istotu sme ju zapíjali domácou pálenkou pisco," vyjadril sa Rudo. Pokiaľ ide o stravu, väčšinou čerpali z bohatých zásob instantných polievok a rôznych polotovarov, ktoré si priniesli zo Slovenska a širokej palety ovocia od manga, a ananásu až po banány, ktorých tu majú asi 30 druhov. "Pravdaže, neodolali sme ani jedlám tamojšej kuchyne, v ktorej jednoznačne dominuje ryža, sladké zemiaky a mäso z rýb. Špecialitou peruánskeho jedálnička sú morčatá, ktoré som jedol prvýkrát v živote. Chutia ako náš zajac," dodal Rudo.
Povinnou procedúrou odoberanie odtlačkov
Peruánski domorodci sú podľa jeho skúseností veľmi priateľskí a mimoriadne zvedaví. Typickou súčasťou koloritu ulíc peruánskych dediniek a miest sú staré Peruánky, predávajúce výrobky z lamej vlny. "Kúpite od nich rôzne deky, pončá, prehozy, píšťalky a už aj u nás moderné čiapky," dodal cestovateľ. Zážitkom, na ktorý určite nezabudne, bolo povinné odovzdávanie odtlačkov prstov pri nástupe do autobusu na trase Yurimaguas Tarapoto.
"Tunajšia cesta vedie popri horských zrázoch, hlbokých aj 500 metrov. Odtlačkami prstov sa úrady istia, aby mohli identifikovať neopatrných turistov. Veľmi nás to povzbudilo," ironicky poznamenal Rudo. Napriek náročnosti expedície neplánuje zavesiť cestovanie na klinec a už teraz uvažuje o ďalšej výprave. "Okrem rôznych častí Európy som prebrázdil Afriku, Áziu aj Ameriku. Jediný kontinent, na ktorom som ešte nebol, je Austrália, takže uvidíme...," uzavrel Rudo Gabzdil.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z južného Zemplína nájdete na Korzári Dolný Zemplín
