prírodu. Rád chodieval na rybačku i poľovačku. Tá druhá sa mu stala osudnou...
"Keď si spomeniem na detstvo, mojím vzorom bol otec, ktorý robil hospodára poľovníckeho združenia v obci. Aj ja som sa chcel stať poľovníkom. Stále som sa motal okolo neho," otvára nošu svojich detských spomienok dnes už 44-ročný Emil Balogh, rodák z Krišovskej Lieskovej. Mal štrnásť rokov, keď sa to stalo. Bol na spoločnej poľovačke v revíri okolo Uhu. Keď sa skončila, všetci si vydýchli, že sa nič nepredvídané nestalo. "Keď sme sa vybrali domov, neďaleko od nás dal jeden poľovník pušku synovi, ktorý bol taký starý ako ja. Pri nás zrazu vzletel bažant a chlapec, stojaci asi o tridsať metrov ďalej, naňho namieril. Otočil som hlavu smerom k nemu a v tom momente mi broky zasypali celú tvár. Nepomohol ani rýchly lekársky zásah v Kráľovskom Chlmci, Michalovciach a Košiciach," so zmiešanými pocitmi opisuje moment, ktorý mu zmenil život, Emil Balogh.
Bilancia bola jasná. Z vrchnej časti tela, hrudníka a hlavy mu lekári vyoperovali osemdesiatšesť brokov. Po deväťhodinovej operácii v Košiciach sa mu na krátku dobu vrátilo videnie, ale po zásahu v maďarskom Debrecíne bol jeho osud spečatený: úplne stratil zrak. "Vrátili sme sa do Košíc, ale už nepomohlo nič. Rád si spomeniem na vtedajšieho, dnes už nebohého docenta Ľudovíta Veselého, ktorý sa mi starostlivo venoval a podobne aj jeho syn, ktorý už dnes pracuje v Bratislave na vlastnej súkromnej očnej klinike," hovorí Emil Balogh. Od tej doby, teda tridsať rokov, žije bez svetla, ale s neochvejnou nádejou, že raz príde čas, keď ho znova uvidí. Obrysy, farby prírody a okolia žijú iba v jeho myšlienkach tak, ako si ich zakódoval pred tridsiatimi rokmi. Stále verí v zázrak. V Prahe sa má uskutočniť odborné, predoperačné vyšetrenie a v Mníchove operácia. Raz sa mu už naskytla táto možnosť, ale kvôli finančnej náročnosti sa nezrealizovala.
"Zákrok by stál 28-tisíc mariek, ktoré som vtedy nemal. Aj preto som sa pustil do štúdia, v Levoči som získal kvalifikáciu odborného maséra a pomaly si na operáciu šetrím," pokračuje v rozprávaní o svojom osude. Ako dodáva, rád pomáha ľuďom, ktorí majú problémy s chrbticou. "Doobeda som v nemocnici v Kráľovskom Chlmci a poobede vo Veľkých Kapušanoch. Moje hobby je asi tiež raritou, som hádam jediným rybárom na svete, ktorý chytá ryby bez toho, aby videl ich záťah," smeje sa Emil. Jeho sny, skryté za tmavými slepeckými okuliarmi, však nekončia túžbou opäť si naplno vychutnať rybárčinu. Jeho najväčšou je konečne uvidieť manželku, ktorú si síce zobral, ale jej tvár a oči nikdy nevidel. "Zaujal ma svojou rozhodnosťou, sebavedomím a tým, že nepoznal žiadne protirečenie ," spomína Viola Baloghová. Emil priznáva, že je dosť netrpezlivý a čo si vezme do hlavy, to chce urobiť hneď. Pod jeho rukami, scitlivenými stratou zraku, denne prejde okolo 50 pacientov. Za viac ako dve desiatky rokov masérskej praxe mu nimi prešlo takmer 270 tisíc pacientov!
Manželia Baloghovci majú jedného dvadsaťtriročného syna, ktorý by rád naplnil otcove detské sny a chce sa stať lesným inžinierom. "Svojich najbližších mám veľmi rád, oni sú svetlom mojich očí," uzatvára slepý masér.
Autor: Ladislav VARGA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z južného Zemplína nájdete na Korzári Dolný Zemplín
