vedomie skupiny ľudí, s ktorou sa stretli. Vo víre času ich osud odklonil na inú púť a oni napriek svojmu neodškriepiteľnému podielu zostávajú zabudnutí, nechávajúc si len krásne spomienky a pocit trpkosti, ktorý dlhé roky potláča vrodená skromnosť. Takýmto vzácnym čriepkom na zemplínskej kultúrnej scéne bola, je a navždy zostane prvá umelecká vedúca a choreografka súboru Zemplín Helena Moravčíková. Nechce sa veriť, že táto dáma par excellence nedávno oslávila osemdesiatku.

Súbor Zemplín vlani oslávil 45. výročie svojho založenia a za viac ako štyri desaťročia sa v ňom vystriedali desiatky folkloristov. V čom vidíte rozdiel medzi tými, ktorý stáli pri jeho zrode a tými, ktorí v ňom pôsobia dnes?

"Je nádherné vidieť, že to, čo sme budovali, sa rozvilo do nádherného kvetu, ktorý poteší srdce každého diváka. Na druhej strane, naša zanietenosť bola nesporne väčšia. Ani jedného z nás, či to bol organizátor Juraj Kríž, Juraj Kačmár, Dionýz Koči, Štefan Ircha alebo ja, vtedy nenapadlo zobrať za to, čo sme robili, peniaze a práve to bolo krásne. Nechcem moralizovať, lebo dnes by som si asi aj ja dala zaplatiť, ale vtedy to bolo iné - folklór sme robili z lásky k nemu. Prvé kroje sme kúpili od Lúčnice, ktorá ich už nepotrebovala a nerobilo nám problém takmer dva dni kvôli tomu stráviť vo vlaku do Bratislavy a späť. Dvakrát týždenne sme nacvičovali u dnešných Saleziánov - kvôli tomu chodím do iného kostola. Pri omšiach, Boh mi odpusť, som totiž stále videla tváre dievčat, krútiace sa sukne a tancujúce nohy. Všetko sme robili len tak, pre potešenie."

Málokto vie o tom, že predchodcom súčasného Zemplína bol súbor Karička, ktorý pod vaším vedením vznikol v michalovských odevných závodoch. Aká bola a prečo vznikol Zemplín?

"Prvou choreografiou, ktorou sme prerazili, boli Práčky. Karička fungovala len rok a potom v decembri 1957 na základe rozhodnutia okresného úradu vznikol pri Okresnom osvetovom dome Zemplín. Vďaka nemu som konečne dostala učiteľské miesto, v odevných závodoch som robila len ako vychovávateľka, lebo som nemala dobrý triedny pôvod - manžel bol lekár. Vďaka tomu však vznikla Karička a po nej Zemplín - všetko zlé je na niečo dobré. Stále spomínam na to, ako sme s Karičkou vyhrali v národnej súťaži v Tatrách a postúpili sme na celoštátnu prehliadku do Hradca Králové. Najväčšou poctou pre mňa bolo, že o choreografiu prejavili záujem SĽUK aj Lúčnica. Prof. Štefan Nosáľ bol naším vystúpením očarený a zároveň šokovaný. Po dlhom prehováraní som napokon autorské práva predala SĽUK-u. Za dvetisíc korún! Zmluva o dielo a list od Bartolomeja Urbanca, ktorý v SĽUK-u robil hudbu k mojim Práčkam, si dodnes odkladám ako najväčšie vzácnosti."

Ako to pokračovalo v Zemplíne?

"Spracovala som veľa tém - ešte raz, ale na iný spôsob Práčky, Keramiku, Dedinské klebetnice, Sedliacke povstanie, Záplavy a množstvo karičiek... Každý rok bola premiéra a vždy to bol úspech. Popri vedení súboru som mala rodinu, vychovávala dve deti...Keďže som už mala vhodného nástupcu - Milana Hvižďáka, ktorý v roku 1962 prišiel z Prahy a bol veľmi šikovný, v roku 1964 som sa rozhodla odísť. Vtedy sa to nedalo normálne a u šéfa odboru školstva som bola na koberci niekoľkokrát. „Jediná strana" nejaké záhadné výmeny alebo odchody nemala rada. Bolo predsa treba socializovať dedinu a našimi vystúpeniami kryť politikom chrbát. Naviac, súbor mal ísť prvýkrát za hranice - do Švédska. Pre funkcionárov som oficiálne odišla zo zdravotných a rodinných dôvodov."

Ako vyzerá vaša spolupráca so Zemplínom dnes?

"No, žiadna nie je. Po mojom odchode sme už nespolupracovali a prerušili sme všetky zväzky. Trpela som tým, ale čas to postupne hojil. Stratu z odchodu z aktívneho folklórneho diania som si kompenzovala štúdiom. Dlho po odchode som nemohla vidieť vystúpenia súborov, lebo ma zaliali slzy. Je to osud všetkých, ktorí odídu náhle. Kto sa raz stal folkloristom, zostane ním do konca života. Občas si zaspievam, zaimprovizujem na klavíri, príležitostne robím pre folklórne telesá v regióne - naposledy som spracovala vinobranie. Profesorovi Nosáľovi som vlani darovala k jubileu svoju choreografiu Lada (skriňa, kde sa ukladala výbava dievčaťa na vydaj) aj s textami a piesňami. Odpísal mi, že to v krátkom čase určite použije."

Nedávno Zemplín oslavoval, ako sa vám páčilo vystúpenie?

"Žiaľ, nebola som pozvaná, čo ma veľmi mrzelo, ale verím, že sa to stalo omylom. Napriek tomu prajem súboru Zemplín a ľuďom v ňom len to najlepšie."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z južného Zemplína nájdete na Korzári Dolný Zemplín