zemplínskej opery Medovník ľubovník a niekoľkých kníh. Bývalý študent michalovského gymnázia prežil a investoval päťdesiat rokov do diplomatických služieb v záujme bývalého Československa i súčasného Slovenska ako veľvyslanec pri OSN v Ženeve. Nikdy nezabudol, kde sú jeho korene. Bol medzi prvými, ktorý sa v rodných Michalovciach objavili hneď po "nežnej" a nechýbal ani na slávnostnom otvorení centrálnej mestskej zóny. Sedemdesiatsedemročný JUDr. Juraj Králik (na snímke).
Michalovce zmenili svoju tvár. Prelomom bol posledný rok, keď sa rekonštrukciou centrálnej mestskej zóny podstatne zmenilo ich srdce... Ako reagovalo vaše srdce na slávnostnej tribúne?
- Pozeral som sa na toto naše bývalé korzo, ktoré bolo niekedy a dúfam, že aj teraz - hlavným miestom stretnutí mladých. V máji a v septembri sa počas pobožností z kostolov vyrojili mladé dievčatá a my, chlapci, sme ich už očakávali pred niekdajšou "bužňou", židovskou synagógou, ktorá už dnes, žiaľ neexistuje. Bola medzi nami akási nepísaná súťaž, kto "uloví" nové dievča. V tom čase prišla istá veštkyňa z Prahy s asi šestnásťročnou dievčinou. Všetci sme "naštartovali", no vyhral Suťo Zapatický. A my sme mu strašne závideli. Dnes na tribúne som si na túto príhodu spomenul, lebo aj vtedy bolo námestie ozvučené, boli tu artisti na lane. Vyšiel som k mikrofónu a na celé námestie som zareval: "Suťo Zapatický naj idze domu, bo mama dzeci čita." Dievča sa zahanbilo a nechalo ho. Neviem, prečo mi práve táto chvíľa zarezonovala v pamäti... Inak boli Michalovce pred päťdesiatimi rokmi jedno staré zablatené mesto, v strede bola sypaná hradská, a to blato vytvárali kone a poťahy, ktoré stáli na námestí...
Vráťme sa do súčasnosti. Aké sú vaše návraty do Michaloviec v posledných rokoch?
- Vždy, keď som sa do Michaloviec vrátil, najmä po deväťdesiatom roku, vždy to bol veľký pokrok. Či už za primátorovania pánov Matejoviča, Ebského, alebo dnes za pána Bobíka. V Bratislave existuje tzv. Zemplínsky valal a mne sa dostalo tej cti, že som dnes jeho birovom. Usporiadavame týždne zemplínskych okresov, kultúrne akcie, tlačovky. Je to veľké oživenie bratislavského kultúrneho života, najmä pre rodákov zo Zemplína. Na poslednom bale sme zvolili za Miss plesu Petru Mokrošovú z Michaloviec, ktorá sa potom stala Miss Slovenska. To nás veľmi potešilo, bolo to krásne... Spolu s Tiborom Andrašovanom sme urobili aj spomínanú prvú zemplínsku operu. V jednej z jej piesní sa spieva: "Ruža lelija, mam frajira Ďurija, co je taki šumni jak panna Marija." Pochodil som celý svet a nezistil som, žeby nejaké dievča prirovnalo svojho milého k Pannej Márii. Len tu. Opera sa hrala štyri sezóny v Košiciach, ale veľký úspech mala aj v Bratislave. Aj týmto je, ako vidíte, Zemplín výnimočný.
Je obdivuhodné, že popri náročnom, dá sa povedať celoživotnom poslaní, vám ostal čas aj na množstvo záujmov. Najmä na folklór a maľovanie. Máte ho ešte aj dnes?
- Žiaľ, veľmi málo. Kresbami som spestril vydanie knihy, ktorá poslúžila ako základ pre libreto opery i ďalšie. Každú voľnú chvíľu sa snažím zasadnúť k skicáru, no času je veľmi málo. Už viac ako rok som nechytil pero a štetec do ruky.
Čomu sa teda venujete v súčasnosti?
- Aj dnes ešte prednášam na dvoch fakultách dejiny diplomacie. Na ekonomickej sme nedávno založili fakultu medzinárodných vzťahov, čiže aj tam ma čakajú povinnosti. Inak mi teraz vyšla dosť objemná kniha Letokruhy diplomacie, ktorá má, chvalabohu, veľký úspech. Zabrala mi dosť času, lebo som ho potreboval nielen na jej napísanie, ale aj na hľadanie sponzorov a vydavateľov. V súčasnosti pripravujem vydanie trochu úsmevnej knihy s pracovným názvom Úsmevy diplomacie, o ktorú prejavujú záujem najmä mladí. V pláne mám aj príručku pre kariérnych diplomatov. Tá sa bude už menej zaoberať dejinami a viac praktickými radami. Zážitkov i skúseností je dosť, veď v tomto roku je to päťdesiat rokov, keď som v Prahe nastúpil na ministerstvo zahraničia. Okrem iného som bol aj osobným poradcom dvoch generálnych tajomníkov OSN Javiera Pereza de Cuellar a Butrusa Butrusa-Ghaliho.
Boli za uplynulých päťdesiat rokov aj stránky, ktoré by sa ste vyznačili čiernou farbou?
- Nenazýval by som ich čiernymi. Každá životná skúsenosť prináša človeku obohatenie jeho duše, jeho vnímania. Ja som sa napríklad dostal na tzv. Biľakov zoznám, bol som vylúčený zo strany. Napriek tomu sa však bez mojich skúsenosti nevedeli pri tvorbe medzinárodných zmlúv zaobísť a ostal som v diplomacii. V konečnom dôsledku mi to prinieslo skúsenosť, ktorú som využíval ďalších dvadsať - tridsať rokov. A podobnú silu cítim aj u Zemplínčanov a v ich zemplinčíne. Oni dávajú dohromady jazyk a jazyk dáva dohromady ich. Nech je to v Bratislave, alebo inde vo svete...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z južného Zemplína nájdete na Korzári Dolný Zemplín
