úspešných kníh, z ktorých sa na slovenskom trhu predalo vyše stotisíc kusov a rukopis poslednej čaká na verdikt vydavateľa. Dáma, ktorá sa za pár rokov stala pojmom. Žena, ktorá napriek sláve pôsobí celkom spontánne a obyčajne. Pravá mamina, ktorá bez problémov popri tvorbe zvláda tri deti, manžela, domácnosť aj svoje záľuby. Najnovší fenomén v slovenskej literárnej tvorbe pre ženy, ktorý často označujú ako slovenskú Danielle Steelovú. Táňa Keleová-Vasilková však porovnávanie neuznáva...
Kedy ste vydali svoju prvú knihu? Išlo o vašu prvotinu, alebo ste už tvorili predtým?
- Prvá kniha Cena za voľnosť, ktorú sa mi podarilo vydať, bola zároveň aj mojou prvotinou. Chodila som vtedy od dverí k dverám, ale každý ma poslal preč. Bola som mladá, začínajúca, neznáma a s osemmesačným bruškom som asi pôsobila čudne. Najskôr vošlo brucho, potom ja a napokon rukopis pod pazuchou (smiech). Všade som počula to isté - že je to veľmi dlhé, stálo by to veľa peňazí, oni sa nemôžu pustiť do takého rizika... Kniha napokon vyšla v roku 1997 v malom vydavateľstve a druhej (Manželky - potn. red.) pomohol na svet manžel.
Začiatky teda boli ťažké, ale napokon sa ma ujalo vydavateľstvo IKAR, čo bol môj sen. S malou dušičkou a tretím rukopisom Túžby som išla za riaditeľkou vydavateľstva a povedala jej: Nemusíte mi to vydať, ale aspoň si to prečítajte. Stalo sa a dnes je IKAR mojím dvorným vydavateľstvom, čomu sa samozrejme veľmi teším.
Máte vlastný recept, ako sa stať slávnou spisovateľkou? Čo by ste poradili ženám, ktoré o tom snívajú?
- Prvý a najnevyhnutnejší predpoklad je nesnívať, že sa stanú slávnymi spisovateľkami. Takto to fakt nefunguje a ani ja som o tom nikdy nesnívala. Chcela som len napísať dobrú knihu. Vravela som si, že ak osloví aspoň hŕstku ľudí a ak im aj niečo povie, budem šťastná, že moje písanie malo zmysel. Nikdy mi nešlo a nejde o slávu a úspech a tiež som nepočítala s číslami, v akých sa moje knihy vydávajú. Myslím si, že „sláva je poľná tráva" a ešte k tomu môže zasiať aj semienka závisti, o ktoré už vôbec nestojím. Teraz píšem, no som pripravená aj na to, že raz ma múzy opustia. Možno budem pliesť svetre pre celú rodinu alebo robiť letné tábory pre deti na našej chalupe. Nie je dôležité, či som slávna alebo koľko kníh vydám, ale to, či tie napísané za niečo stoja.
Je známe, že vašej kariére spisovateľky predchádzala novinárčina. Prečo ste presedlali a aké to má výhody?
- Jedna za všetky - obrovská sloboda. Nie som nikým tlačená, nepoznám termíny či slovo: Musím, len jediné: Chcem. V čase, keď som robila redaktorku, som musela písať na termín bez ohľadu na to, či sa mi chce alebo nie. Snažila som sa, fakt, no šéf mi väčšinou materiály „opravil" a poškrtal. Ubíjalo ma to a mala som pocit, že nie som dobrá. že celé roky štúdia a praxe boli nanič. Akonáhle to bolo možné, odišla som a svoj súčasný stav by som nevymenila za žiadne peniaze sveta. Som slobodná a tak trocha si to aj závidím (smiech).
Popri tvorbe zvládate tri deti, domácnosť, manžela, záľuby aj spánok. Ako je to možné?
- Na písanie nepotrebujem pokoj či uzavretie sa na nejakej samote. Naopak, mám rada ruch, každodenný život v našom byte, to ako sa tam všetko melie jedno cez druhé - varenie, vôňa jedla, rozhovory, smiech detí, zvuk klavíra... Toto všetko ma nabíja a tvorí to podstatu mňa samej. V tichu by som písať nedokázala.
Čo všetko sa vojde do denného harmonogramu úspešnej slovenskej spisovateľky?
- Neskutočne veľa. Ráno bývam ako stará ježibaba, kým sa nenaštartujem a nepreberiem, a keď vyprevadím deti do školy a škôlky, kompenzujem si to manuálnymi prácami - asi hodinu robím poriadok v byte. Ale nepreháňam to!. No to ma celkom preberie. Okolo deviatej si sadnem k písaniu. Keď cítim, že mi chýba kyslík, idem do lesa alebo si zaplávať. Okolo obeda prídu deti, učím sa s nimi, vodím ich na krúžky, chodím s nimi k lekárovi... Jednoducho robím také tie normálne bežné veci. Pomedzi to odskakujem písať a varím, čo robím veľmi rada a každý druhý deň som ochotná aj upiecť koláč. A tiež veľa čítam. Môj deň trvá veľmi dlho - začína o pol siedmej ráno a končí okolo pol druhej v noci.
Ako vlastne vznikajú vaše knihy? Skrývajú sa za vašimi hrdinkami skutočné postavy?
- Nie, ani jedna moja kniha nie je založená na skutočnom príbehu konkrétnej postavy. Všetko je od „a" do „zet" vymyslené, ale napriek tomu inšpirované životom. Chodím po svete, vnímam ľudí a ich problémy, to ako žijú, čo ich trápi, teší a napokon si z toho všetkého sama zosnovám vlastný príbeh. Pravdou je, že mnohé moje čitateľky sa mi na besedách priznali, že sa v mojich románoch „našli" a čudovali sa tomu, veď nikdy predtým som ich nevidela.
Označujú vás za slovenskú Danielle Steelovú. Čo vy na to?
- Nemám rada to prirovnanie, ale časom som sa s ním trochu zmierila. Neuznávam akékoľvek porovnávanie, podľa mňa to nemá logiku a myslím si, že každý z nás je originálny a nenapodobiteľný. Okrem toho, Danielle Steelová píše o amerických ženách pre americké ženy a ja o slovenských pre slovenské, čo je veľký rozdiel.
O čom je vaša najnovšia kniha, ktorá čaká na rozhodnutie vydavateľa, či pôjde do tlače?
- Nazvala som ju Siete z pavučín a hlavná hrdinka Blanka je herečkou. Darí sa jej v kariére, ale nie v súkromnom živote, ktorý je popretkávaný drobnými klamstvami, z ktorých sa nevie vymotať... Viac neprezradím, ak vyjde a budete chcieť, prečítate si ju...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z južného Zemplína nájdete na Korzári Dolný Zemplín
