Štyridsaťštyriročný Marián primátoruje v meste s 22-tisíc obyvateľmi, mladší Ján zase v jednej z najväčších obcí regiónu, kde ich žije asi desatina. Perličkou je, že na obecnom úrade, na ktorý nastúpil v januári, sa pracovne stretáva aj so staršou sestrou Annou, ktorá tu pracuje už sedemnásť rokov. Kvarteto súrodencov vedie najstarší brat Jozef, ktorý zase šéfuje humenským technickým službám. Mariána vždy ťahalo k lesu a prírode, Jána zase k technike a majstrovaniu. Takže, face to face - Marián a Ján Knížovci.

Detstvo

"Už ako deti sme si boli blízki, lebo bol medzi nami najmenší rozdiel - len tri roky. Klbčili sme sa a doberali presne tak ako všetci iní chlapci, ale nejako sme sa vždy vedeli dohodnúť," prezrádza Ján, ktorý od januára starostuje v Dlhom nad Cirochou, odkiaľ celá rodina pochádza. Podľa slov rodičov vraj nevyrástol ako brat Marián. lebo mu ako dojčaťu stále vypil fľašu s mliekom. "Áno, je to pravda, miloval som mlieko a keď som Janka chodil kočíkovať, vypil som ho. Janko stále plakal bez zjavnej príčiny a jej to nešlo do hlavy, tak som sa priznal," potvrdzuje so smiechom Marián. Podľa neho je to tradičná rodinná story a vysvetlenie, prečo je Janko nižší. "Podľa mňa je to však génmi - ja ich mám asi po dedovi z otcovej strany, ktorý bol veľmi vysoký," hovorí Marián.

Napriek tomu, že boli chlapci, rodičia ich viedli aj k domácim prácam, ktoré si stále delili. "Občas sme sa síce dohadovali, čo kto urobí, ale nikdy to nebolo vážne. Už na strednej škole sme mali služby pri žehlení - Marián jeden týždeň a ja druhý. Aj koberce sme na striedačku prášili, aj kravu pásli... Proste všetko, čo bolo treba, boli sme typickí dedinskí chalani. Neznášal som len to, keď sa toho nakopilo viac a ja som nemohol ísť hrať futbal," spomína so smiechom Ján. "Nuž, celkom tak to nie je - raz si nechcel zbierať jablká, tak som ťa priviazal k stromu. Ja som poctivo oberal a ty si dole celý čas plakal," vyloví z pamäti spomienku Marián, dodajúc, že on z domácich prác najviac neznášal pranie.

Každý po svojom

Cesty bratov sa rozdelili až na strednej škole. Marián šiel študovať do Chemka Strážske, kde po troch rokoch získal výučný list a keďže chcel získať aj maturitu, opäť sa stretli - tentokrát v Snine. "Ja som študoval na gymnáziu a on na strojárine, pričom obe školy boli veľmi blízko. Občas sme si radili, ale veľa spoločných predmetov sme nemali - on viac rysoval a kreslil, čo robil veľmi rád a ja som zase lúskal typické humanitné gymnaziálne predmety," hovorí Ján, ktorý dodnes spomína na ubehané rána, keď bolo treba utekať na vlak, ktorý mali zadarmo, lebo otecko bol železničiar. "Už vtedy bol Marián vyšší a silnejší a keď som nestíhal, zobral mi školskú tašku, aby sme stihli dobehnúť na vlak," hovorí.

Ako obaja potvrdili, nikdy sa nezverovali so svojimi tajnými láskami ani si nepreberali priateľky. "Občas sme sa navzájom doberali, ale každý z nás mal iný vkus. Sranda je, že napriek tomu sú obe naše manželky blondíny," vysvetľuje Marián. Ako hovorí, podľa pravidla po staršom do mlyna sa ženil ako prvý a bola to veľká svadba. "Na mojej bolo okolo 250 ľudí, on mal menšiu vo Vranove nad Topľou a pamätám si, že na nej účinkovala časť Drišľaku," hovorí Marián. Ján si zase pamätá na to, že tesne po Mariánovej svadbe mala jeho budúca svokra vážny úraz.

Študentské časy

Jánov najkrajší zážitok z čias dospievania sa viaže k lesu, do ktorého nechodil tak často ako Marián, ktorého pri jeho záľube podporoval dedo a veľmi skoro získal poľovnícky preukaz. "Raz ma zobral so sebou a mali sme šťastie - vtedy som prvýkrát videl naživo jeleňa. Čosi sa vo mne zlomilo, hoci poľovnícke skúšky som si urobil oveľa neskôr," podotkne Ján. Ako by nestačilo, že drali lavice škôl, stojacich vedľa seba, stretávali sa aj na vysokej škole. Obaja totiž študovali na Poľnohospodárskej univerzite v Nitre, len každý iný odbor. "Ja som prišiel neskôr a brat mi radil, čo ktorý profesor vyžaduje a ako to kde chodí," dodáva Ján. Internáty aj učebne síce mali na opačnej strane mesta, ale občas si zašli spolu na záťah s kamarátmi a domov väčšinou cestovali tiež spolu. "Každý z nás však mal aj vlastný okruh známych, išli sme svojou vlastnou cestou," tvrdí Ján.

Cesta…

Ako sme už písali v jednej z našich príloh, Marián po skončení školy nastúpil na družstvo v Dlhom nad Cirochou, potom na učilište v Snine, kde sa neskôr stal riaditeľom školy a odtiaľ kandidoval na primátora. Ján toho absolvoval trochu viac - aj on začínal v družstve, ale na farme Modrej nad Cirochou, ktorá patrila pod JRD Kamenica a po dvoch rokoch už robil zástupcu predsedu až do roku 1990, kedy prešiel do Dlhého. "Potom som robil riaditeľa Poľnohospodárskej a potravinárskej komory v Humennom, neskôr na Okresnom úrade v Snine a naposledy vedúceho nákupného strediska v humenskom MECOM-e. Kandidátku na starostu som odovzdal o päť minút dvanásť a vyhral som," vyratúva svoje pôsobiská Ján. Mariánovi z volieb utkvelo v pamäti to, že výsledky sa dozvedel ako prvý. "Vedel som ich už o šiestej večer a čakal som, ako dopadol Ján. Zavolal mi okolo polnoci, že aj on vyhral. Gratulovali sme si na diaľku, potom aj osobne. No, bolo to dosť vážne..." smeje sa Marián.

Súčasnosť

Ako obaja tvrdia, sú spolu veľmi často. Okrem tradičných prác na rodičovskom pozemku, na ktorom má každý súrodenec svoju parcelu si od januára "lezú do kapusty" aj pracovne. "Keď si neviem rady, zavolám mu, hoci mnohé veci ani on nevie, lebo sme začali v samospráve naraz. Na rozdiel odo mňa však má k dispozícii celý tím ľudí, ktorí mu poradia. Jeden starosta aby mal dnes právnické minimum," zasmeje sa schuti Ján. Ako dodáva Marián, kvôli pracovnej vyťaženosti si dnes na "pánsku bratskú jazdu" zájdu zriedka, na to sú skôr špecialistky ich manželky, ktoré si veľmi dobre rozumejú a pri kávičke vždy dokážu pretrkotať hodiny. Čo si navzájom závidia? Ján odpovedal bez váhania: "Výšku," ale Marián si na nič nevedel spomenúť. Naopak, veľmi rýchlo zareagoval na to, čo na bratovi obdivuje. "Tvrdohlavosť, vďaka ktorej vždy vedel dosiahnuť, čo si zaumienil, z ktorej sa neskôr vyvinula zdravá ambicióznosť," tvrdí a prezrádza, že jediným Jánovým negatívom je prchkosť. "Rozohniť sa viem aj ja, ale myslím, že som tolerantnejší ako Janko," dodal na záver Marián.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z južného Zemplína nájdete na Korzári Dolný Zemplín