Deväťdesiatročný Robert Spielmann prežil s fotoaparátom v ruke takmer celý život. Ale nikdy nestal za objektívom ako profesionál...
"Začalo sa to kedysi koncom dvadsiatych rokov. K obrázkom ma dotiahol môj o desať rokov starší brat. Bol architektom a jeho veľkým koníčkom bolo fotografovanie. Fotil ešte na doskový prístroj veľkého formátu. Ja som mu často pomáhal v tmavej komore a niečo sa na mňa nalepilo," spomína na začiatky sympatický deväťdesiatnik, ktorému by ste tieto roky len ťažko hádali. Stále má v očiach nehasnúcu iskru, priateľov, s ktorými sa každý štvrtok stretáva v malej humenskej cukrárničke, ešte aj dnes zoberie do rúk kameru a snaží sa zaznamenať na celuloidový pás okamihy a pohľady, ktoré sa už nevrátia.
Narodil sa a roky mladosti prežil v Brne. "Tu som študoval na stavebnej priemyslovke, pracoval v stavebných firmách a tu som sa dostal aj k prvému fotoaparátu. Ako študenti sme museli počas prázdnin vykonávať prax a za ušetrené peniaze som si kúpil nemecký doskový prístroj IHG." Technika však išla dopredu. Jeho kamarátovi z gymnázia doniesol otec-cestovateľ svetoznámu Leicu, fotoaparát na filmový pás. Ten sa stal predmetom snov začínajúceho fotoamatéra. "Neskôr som ich mal štyri. Jeden z nich skončil zamurovaný počas vojnovej evakuácie v skladoch humenského zamestnávateľa. Naivne sme si mysleli, že evakuácia bude trvať krátko a v zamurovanom a potom rozkradnutom sklade skončili aj lekárske prístroje niektorých humenských lekárov, dokonca aj automobily. Tam skončila svoju púť aj moja Leica."
A ako sa z Moraváka stal východniar? "To bolo na sklonku tridsiatych rokov. Končila sa veľká kríza, ale ešte stále sme hľadali prácu. Otec kdesi objavil inzerát, že humenská firma Krega a Badal prijíma stavebných asistentov. Tak som sa prihlásil. Smiešne na tom bolo, že som musel nastúpiť 1. mája. Majitelia firmy na tom trvali zo smiešneho dôvodu vraj aby som nemanifestoval s brnenskými komunistami..."
Do Humenného prišiel v roku 1938. Našiel tu prácu i životnú partnerku, s ktorou vychoval dve dcéry a syna. Dnes má už aj päť pravnúčat, ktoré boli a sú tiež častým objektom jeho amatérskej vášne. "Najradšej však fotografujem prírodu. Tá sa vie zavďačiť v každom počasí, v každom ročnom období vás dokáže prekvapiť novým obrazom." Ako stavbár sa nevyhol ani fotografovaniu architektúry. Neskôr ako zamestnanec veľkého podniku Chemkostav, prešiel celé Československo. Fotografoval stavby ako rastú i v už konečnej podobe. Školy, bytovky, rastúce budovy pivovaru Šariš, veľké staveniská až v ďalekom Moste...
"Nevyhýbam sa ani portrétu. Lenže ten je asi najťažší. V prírode si môžete počkať na správny okamžik, na správne osvetlenie. Pri fotografovaní ľudí však musíte vystihnúť ich dušu, charakter. A to sa robí ťažko. Väčšinou sa totiž ľudia začnú pred objektívom štylizovať do určitej pózy, chcú byť krajší. Možno preto je to veľmi zaujímavá práca," hovorí fotograf, ktorého obrázky zdobili už výstavné miestnosti a galérie v Bratislave, Poľsku. veľakrát v Humennom.
Nová doba priniesla nové technológie a možnosti aj do fotografie. "Žijeme v akomsi období prelomu. Všetko sa kdesi ťahá na digitálnu fotografiu. Som však toho názoru, že klasická fotografia nestratí nikdy na svojej hodnote. Aj keď som sa už aj ja "pomoderčil". Začal som robiť aj na farbu, stal sa aj zo mňa "minilabový" fotograf..." usmieva sa deväťdesiatročný amatér so stále mladým pohľadom na svet okolo.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z južného Zemplína nájdete na Korzári Dolný Zemplín
