silnom zemetrasení za niekoľko sekúnd zmenilo na ruiny. Prišlo náhle, skoro ráno a tisíce Iráncov sa už zo svojho spánku neprebudili. V ruinách domov zostali zavalené celé rodiny. Hoci ešte nie je presne vyčíslený počet obetí jedného z najhorších zemetrasení posledných rokov, odhady hovoria, že počet mŕtvych presiahol 30-tisíc.

Okolité krajiny sa snažili čo najrýchlejšie zareagovať a pomôcť bolesťou zmietanému iránskemu ľudu. Slovensko vyslalo na pomoc špeciálny Záchranársky modul pre zahraničie, ktorý nasadzuje pri povodniach, zemetraseniach, kalamitách a iných katastrofách doma i v zahraničí. Súčasťou modulu sú aj brigády Hasičských a záchranárskych zborov (HaZZ) zo Žiliny, Malaciek a Humenného.

NEUSTÁLE V POHOTOVOSTI

Jedenásti príslušníci Humenskej brigády HaZZ sú stále pripravení vyštartovať na pomoc kdekoľvek na svete. Nebolo tomu inak ani v tomto prípade. "Po obdržaní správy, že našu jednotku potrebujú v Iráne, boli všetci členovia záchranného zboru pripravení na výjazd. Problém bol v tom, že záchranná akcia si vyžadovala len štyroch príslušníkov z Humenného. Rozhodnúť sa, kto pôjde a kto zostane nebolo ľahké, pretože všetci tvrdo pracujeme ako tím. Každý sa chcel zúčastniť na akcii, ktorá je zavŕšením niekoľko ročného tréningu a prípravy," vysvetľuje veliteľ skupiny Ing. František Džubák. Napokon spolu s veliteľom Džubákom odleteli záchranári Ľuboš Boško, Rastislav Havriľak a Slavomír Fedorko.

So špeciálne vybaveným záchranným vozidlom pricestovali 27. decembra na letisko do Bratislavy, odkiaľ ich malo do Iránu, spolu s ostatnými príslušníkmi slovenského záchranného tímu a technikou, transportovať prepravné lietadlo. "Pre technické problémy veľkého prepravného lietadla sme nakoniec leteli iným strojom, ktoré však transport nášho špeciálneho vozidla s prívesom neumožňovalo. Vybrali sme si preto len najdôležitejšie veci potrebné na záchrannú akciu po zemetrasení," vysvetľuje Ľuboš Boško. Tesne po polnoci 28. decembra, pristáli na letisku v iránskom Kermane. Na slovenských záchranárov už čakal autobus, ktorý ich zaviezol do Bamu. Mesta, v ktorom sa udomácnila smrť, žiaľ a bolesť.

NAŠLI 29 TIEL

"V krajine vládol výnimočný stav. Mali sme pridelený sektor, v ktorom naša jednotka vykonávala záchranné práce. K dispozícii pre medzinárodné zahraničné záchranné tímy boli súkromné autobusy. Na začiatku domorodý vodič dvakrát obišiel celé mesto, kým našiel naše stanovište. Počas cesty sme videli v prachu a ruinách pochované zvyšky mesta a jeho obyvateľov. Na cestách ležalo množstvo mŕtvych ľudí prikrytých plachtami," opisuje prvý kontakt s postihnutým mestom Slavomír Fedorko. Pri komunikácii s domácimi obyvateľmi im pomáhal pán Mortéz, Iránec žijúci na Slovensku.

Okrem dohodnutých sektorov prehľadávali aj zrútené domovy, o ktoré ich požiadali utrápení a zničení obyvatelia. Ako vyzeral systém práce záchranárov? Psy najprv označili miesto so zasypaným človekom a záchranári ho lokalizovali. Po vytiahnutí mŕtvych zo sutín miesto označili dohodnutým znakom, najčastejšie značkou na stene, alebo kameni. Uviedli tam, kto a kedy sektor kontroloval. Vycvičené psy dávali najavo, či je zavalený v ruinách mŕtvy alebo živý človek brechaním, alebo skučaním. Žiaľ, boli to už len mŕtve telá. Slovenskí záchranári vytiahli zo sutín 29 mŕtvych tiel. Asi najbolestivejší pohľad pre všetkých bol na mŕtvu tehotnú ženu. "Keď sme našli telo, príbuzní ho vytiahli pred ruiny, oplakávali ho a modlili sa," vysvetľuje Ľuboš Boško a vzápätí dodáva: "Iránci boli povďační aj za nájdenie mŕtvych, s ktorými sa mohli vo svojich modlitbách rozlúčiť a potom ich patrične pochovať."

OTRASY NA VLASTNEJ KOŽI

Koordináciu záchranných prác v rámci slovenskej jednotky zvládali veľmi dobre. Záchranné práce medzinárodných tímov koordinovalo Krízové centrum OSN, ktoré sídlilo v bývalých kasárňach v Bame. V týchto priestoroch mali Zemplínčania spolu s ostatnými rozložené stany, kde prespávali po celodennej záchranárskej akcii.

Bol deň, keď spolupracovali v pridelenom sektore s Rakúšanmi, Kórejčanmi, inokedy pracovala jednotka samostatne. Stávalo sa, že vznikali aj malé nedorozumenia. "Niekedy pri odstraňovaní ruín veľkou technikou si Iránci nevšimli označené miesto, kde už záchranári pracovali a značku nechtiac zničili. Potom sa nám stalo, že pes zacítil stopu, ale po vykopaní sme našli len zakrvavenú deku, z ktorej mŕtveho človeka vytiahli už pred nami," hovorí veliteľ skupiny Džubák.

Práca pri hľadaní zavalených osôb bola nebezpečná. "Niektoré budovy sa nezrútili úplne. Časti stien zničených domov, ktoré vydržali veľké zemetrasenie, padali aj počas záchranných prác. Bolo to spôsobené malými zemetraseniami a záchvevmi, ktorých bolo po našom príchode ešte asi päť," opisuje záchranár Slavomír Fedorko.

Okrem Iránu zasahovali humenskí záchranári predtým aj v Turecku. Tvrdia, že zemetrasenie v Iráne je najtragickejšia akcia, ktorej sa zúčastnili. "Po zemetrasení v Turecku, kde sme zasahovali v roku 1999, mali zavalení a zasypaní ľudia väčšiu šancu na prežitie, ako v Bame. Zničené budovy v Turecku boli prevažne panelové a po zrútení vytvárali v sutinách miesta, ktoré boli aspoň malou nádejou pre zavalených. Naopak Iránci mali po zemetrasení minimálne šance na prežitie, pretože ich domovy a budovy sa rozsypali na malé kusy, ktoré ich zavalili a udusili," konštatuje záchranár Fedorko.

PRÁCA MEDZI ŽIVOTOM A SMRŤOU

Pri svojej práci sa stretávajú s ľudským utrpením a smrťou. Pre bežného človeka je len ťažko predstaviteľné pohybovať sa medzi hromadou mŕtvych tiel a pritom sa ešte sústrediť na prácu. "Berieme to normálne, inak by sme to nemohli robiť. Samozrejme, tragický osud týchto ľudí vyvoláva v každom z nás ľútosť, ale zase nie natoľko, aby to ovplyvňovalo našu prácu," vysvetľuje Ľuboš Boško.

Práca v záchrannom zbore zasahuje nielen do súkromného života záchranárov, ale aj ich rodín, ktoré si museli zvyknúť, že ich otcovia musia byť pripravení vyraziť kedykoľvek a kamkoľvek na svete. "Manželka si už na moju prácu zvykla, ale ťažšie to znášajú deti. Mám dvoch chlapcov a jednu dcéru, najmä ona, keď som odchádzal do Iránu, preplakala skoro celú noc," hovorí František Džubák.

Hoci zatiaľ slobodní chlapci Slavomír a Ľuboš nemajú vlastné rodiny, tiež majú niekoho doma, kto na nich čaká a ich prácu prežíva spolu s nimi. "Pretože bývam vo Vranove nad Topľou, tak sa niekedy nestihnem so svojou priateľkou a rodičmi ani rozlúčiť. Potom im volám z krajiny, kde momentálne zasahujeme," vysvetľuje Slavomír Fedorko.

Slovenskí záchranári sa vrátili do vlasti na Nový rok. Najprv strávili jeden deň v karanténe v Malackách, kde absolvovali rôzne vyšetrenia a testy. Na druhý deň oslávili spolu s rodinami nielen nový rok, ale najmä šťastný návrat domov z krajiny, ktorá bude ešte dlho oplakávať tisícky obetí.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z južného Zemplína nájdete na Korzári Dolný Zemplín