srdce mám, Jezukriste, ako hrášok zelený. Ešte stále verí snom, na slnečný lúč sa vešia..." Týmito slovami pred rovnými tridsiatimi rokmi zakončil jednu zo svojich zbierok - Predletie (1974) - známy zemplínsky básnik Mikuláš Kasarda. V tom čase mu išlo na päťdesiatku a po nej ešte nasledovalo ďalších päť súborov jeho poézie. Dlhoročný profesor dvoch zemplínskych gymnázií, básnik nehy a nostalgických nepokojov, ako ho mnohí kritici označujú, s výdychom privítal prelomový rok 1989. Hoci v tom čase už nastupoval na zaslúžený dôchodok, v jeho duši ešte zostalo veľa nevypovedaného.
Pre toho, kto ho nepozná, hádam treba pripomenúť, že Kasarda sa narodil v roku 1925 v Sačurove, stredoškolské roky prežil na michalovskom gymnáziu P. Horova a vysokoškolské na bratislavskej Filozofickej fakulte. Pôsobil ako redaktor literárneho vysielania Slovenského rozhlasu a neskôr ako profesor na sečovskom a michalovskom gymnáziu. Tvorbe poézie sa začal venovať už na strednej škole, jeho inšpiráciou boli Horov, Kostra, Novomeský či Mihálik. Prvýkrát prerazil v roku 1942, keď zvíťazil v súťaži časopisu Mladá tvorba za báseň Z lásky do lásky. Prvá zbierka Širokými ulicami, v ktorej vyjadril lásku a obdiv k rodnému kraju, mu vyšla v roku 1953. Po nej nasledoval Kohútí spev(1958) a potom s niekoľkoročnými prestávkami zbierky Pre Teba, spomínané Predletie, Krajinské dažde, Nížinný spev a Cesta lúkami.
Ako sám hovorí, nebál sa staroby, hoci celkom na ňu pripravený nebol. V toku času ho, idúc do večnosti, opúšťali jeho blízki, známi, priatelia z detstva a on zostával. Občas ho ešte v jeho dome v Sečovciach, kde si užíva pokojné dni jesene života, navštívia nádejní básnici, keď si prídu po radu, niekedy prídu jeho neskôr narodení kolegovia, kde - tu novinári. Perličkou je, že dohodnúť si s ním stretnutie je trochu zložité - nemá totiž telefón. Pre nás bolo jedinou alternatívou vrátiť sa do detských liet a opäť si vyskúšať skákanie cez plot. Nasledoval menší šok jeho manželky, majster pera sa už chystal na spánok, ale napokon na interwiev privolil. Rozhovor s ním stál rozhodne za to... A čo robí básnik dnes ?
"Viete, odpoviem vám slovami básne, lebo v rečnení som nikdy nebol dobrý. Striptíz svojej duše som väčšinou robil cez svoje básne. Chcete vedieť ako sa žije v zóne staroby, že? Nuž, videl som ako odchádzajú iní. 'Ty si vtedy len krotko dvíhal svoju vodku. Čo smútia? Veď idú do dôchodku. Ale teraz tebe bičom hrozia: Je čas, je čas vystupovať z voza. Sivie obzor. Nekonečnosť desí. Trať sa končí? Choď môj, choď môj peši...' Takže tak teraz žijem - v tejto svojej 'pešej' zóne," hovorí Mikuláš Kasarda. Ako dodáva, po nástupe na dôchodok mu bolo clivo za školou, ale nevzdal sa.
"Zahodiť flintu do žita jak verše, ktoré nikto nečíta? Vyhodený do vĺn staroby nedovoliť klesať na dno nečinnosti. Byť aspoň trochu užitočný. Dobrým slovom. Úsmevom. Niekomu obuv zaviažeš a ku kolenám kľakáš. Niekomu bránku otvoríš a ideš posledný. Vždy nás niekto potrebuje. Ježišov výkrik na kríži: Žíznim, bol žízňou po láske človeka," nezaprie v sebe poeta Kasarda.
Veľmi často myslí na svojich známych, ktorí už skončili svoju životnú púť, lebo podľa neho mŕtvi potrebujú živých. "Potrebujú aj naše odpustenie aj naše modlitby," myslí si. Duchovno, návšteva kostola a cintorína patria k jeho každodenným rituálom...
"Ranné hodiny patria nákupu, na ktorý chodím spolu s manželkou, potom oddychujem, veľa čítam, chodím na prechádzky, rozmýšľam... V lete ma teší práca na záhradke - ale nie som ktovieaký 'mičurin' - len potrebujem fyzickú činnosť, ktorá by vykompenzovala duševné aktivity," smeje sa Kasarda.
Písaniu básní sa dnes už nevenuje v takom rozsahu, ako kedysi. Po revolúcii mu ešte vyšla zbierka Zápočet (1990), ktorý je akousi básnickou syntézou poznania a prežitého a v roku 1995 mu v Pergamen vydal výber z básní pod názvom Podvečerné poľné cesty... Najkrajším zážitkom jeho posledných rokov bola slávnosť na Bratislavskom hrade, špeciálne určená pre učiteľov, ktorí v rokoch totality nemohli byť ocenení.
Kasarda bol totiž vždy veriacim, ale vzhľadom k svojmu povolaniu nemohol otvorene chodiť do kostola. Pravdaže, cestičky sa vždy našli a svoje presvedčenie sa jemne snažil v náznakoch pretavovať aj do svojich básní. "Už v zbierke Predletie v roku 1974 sa objavila báseň, v ktorej som vyjadril svoj vzťah k vtedajším cintorínom, na ktorých vládol kameň a mramor. Veta, v ktorej som vyjadril svoje želanie, že chcem len obyčajný, spráchnivený drevený kríž, v tých časoch nažhavila viaceré stranícke linky a narobila mi veľa nepriateľov. Keď sa riaditeľ michalovského gymnázia tešil, že tam pôjdem učiť, celoslovenský tajomník strany ho veľmi rýchlo schladil," spomína Kasarda. Svoj názor na spoločenský systém priznal už v zbierke Kohútí spev, ktorá vyšla v roku 1958 - zdrojom veľkých straníckych diskusií sa vtedy stala báseň Som ten, ktorý netlieska, v ktorej odmietol vtedajšie politické procesy.
Stále obdivuje klasikov slovenskej poézie - Horova, Novomeského, Mihálika, Rúfusa, novšia tvorba posledných rokov ho však nejako neoslovuje. "Hádam ešte Janko Zambor, ktorý pochádza tiež zo Zemplína a občas ku mne zájde. Čo ma však mrzí viac, je dnešná beletria, lebo veľmi rád čítam. To, čo dnes nájdete na pultoch, je mi cudzie. Asi som prieberčivý. Radšej sa vraciam k staršej tvorbe - naposledy to bol psychologická kniha od istej autorky z bývalého NDR, nazvaná Bremeno, ktoré nenesieš," prezrádza Kasarda, ktorý sa vlani stal jedným z nositeľov titulu Zemplínčan roka. Tento titul udeľuje vybraným osobnostiam Zemplínska spoločnosť.
Tam vraj povedal, čo mal a jeho odpoveď, prečo nečíta súčasnú beletriu, vyjadruje jeho báseň: "Možno sú ešte krajšie kraje ako Zemplín, možno i krajšie rúcha slnce jari natká, ale nechodila po ich dvoroch, po ich poliach, po ich cestách Tvoja matka".
Kasarda sa už dnes tvorbe venuje sporadicky, väčšinou pri nejakých príležitostiach. Pred časom sa prezentoval básňou Metodov návrat, vlani napísal básne do Pamätnice jubilujúceho michalovského gymnázia. "Pred pár dňami som sa vrátil z očnej kliniky v Trebišove. Po operácii druhého oka opäť objavujem farebnosť sveta a to ma robí šťastným. Aj touto cestou by som sa chcel preto poďakovať lekárkam za ich vynikajúcu prácu. Pokiaľ ide o tvorbu, v mojom veku sa už ťažko podarí dohodiť slovom na obežnú dráhu básne, ale ešte stále viem precítiť poéziu života. Včera som dopísal báseň do zborníka sečovskej strednej školy," vysvetľuje Kasarda.
Ako sme už spomínali, telefonický ošiaľ je u Kasardovcov neznámym pojmom. Básnik nemá pevnú linku, nieto ešte mobil a dobre vie, prečo. "Kto chce, nájde si ma - ako vy," smeje sa. Zo svojho života vyradil aj televízor. "Nepotrebujem ho, radšej si po večeroch s manželkou čítame alebo idem na prechádzku," priznáva. Napriek tomu sa zaujíma o politiku a aktuálne dianie. "Pravidelne počúvam rozhlasové správy. V poslednom čase ma veľmi mrzí dianie na našej politickej scéne. Ľudí, ktorí uprednostňujú vlastné blaho pred osudom celého národa, som nikdy nemal rád," dodáva na záver.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z južného Zemplína nájdete na Korzári Dolný Zemplín
