žiaľ, akosi si nepamätám, ktorú. Jedno mi však v spodných zásuvkách povedomia zostalo - striedanie zodpovednej vážnosti, danej témou rozhovoru, s beťárskym výrazom v tvári, ktorý neskryl napriek svojej vrodenej inteligencii a dlhým rokom stráveným za katedrou. Strašne som sa bála, či ho za tých päť rokov nestratil. Chvalabohu, nad niektorými vecami čas nemá moc. Napriek tomu, že 9. februára oslávi okrúhle sedemdesiatiny, zostáva tento profesor, režisér, herec, ale najmä človek s veľkým "Č", nádherným, večne nespokojným galganom, ktorý sa ani na okamih nespreneveril menu, ktoré dostal pri narodení do vienka.
Nezmenil sa, len vrások hádam trochu pribudlo. Našťastie, naďalej sa plným priehrštím rozdáva zo svojej "vodnárskej" umeleckej noše všetkým, ktorí o to stoja a jeho kalendár je beznádejne plný. Ako hovorí, aj keď chodí po svete so sklonenou hlavou, snaží sa vidieť všetko okolo seba. Tomu pravdaže, odpovedá aj široké spektrum aktivít. Každý ho pozná najmä ako divadelníka so všetkým, čo k tomu patrí. Ale profesor Galgan okrem toho aj maľuje, kedysi písal aj básne, vie pekne spievať, vedie a dopisuje do cirkevného časopisu Svetlo kríža a nemožno pochybovať, že cudzí mu nie je ani tanec. Divadlo je totiž akousi syntézou všetkých múz. Akoby to nestačilo, je aj vášnivým vinárom. Pýtate sa, kedy to všetko stíha? Nuž, nerozmýšľa nad tým, či to stihne, ale to jednoducho robí. Je vôbec niečo, čo nerobí? Nerobenie!
Rodák z Čerhova, ktorý v čase jeho narodenia patril k Maďarsku, prišiel na svet s hlboko zakorenenou láskou k slovenčine a jej krásu a ľubozvučnosť rozdával už ako dieťa, kedy získaval prvé ostrohy na doskách, ktoré znamenajú svet. Jeho vášeň ho nepustila ani na meštianke a počas vysokoškolských štúdií v Prešove si už v rodnej dedine popri hraní vyskúšal aj režírovanie. Pod jeho taktovkou vtedy vzniklo za päť rokov neuveriteľných 15 hier! Perličkou je, že vtedy ani neskôr, keď už bol v regióne aj na Slovensku známy, ani jediný raz nevzal hlavnú rolu.
Pravdaže, celkom nová éra jeho univerzálneho divadelného majstrovstva začala, keď nastúpil ako profesor na trebišovské gymnázium. Práve tu, v maličkom Trebišove v roku 1959 napísal spolu s niekoľkými zanietencami prvú stránku kroniky divadla "G", ktoré počas svojej 45-ročnej histórie zanechalo nezmazateľnú stopu v histórii slovenského ochotníckeho divadla. Na konte má desiatky úspešných hier, množstvo ocenení na celoslovenských prehliadkach ochotníckych divadiel - pre hercov, hry aj samotného režiséra, ktorého meno má výborný zvuk v umeleckej branži pod vedením Tálie. Kronika divadla "G" je pestrá na množstvo udalostí a najmä na nespočet mien. Sú ich stovky, ale keď si prečítate kroniku, jedno meno sa tam nikdy nemení - profesor Galgan. Ako to dnes vidí?
"Práca s mladými ľuďmi ma vždy napĺňala šťastím. Bolo nádherné sledovať, ako sa z nemotorných začiatočníkov akoby zázračným prútikom stávali herci, cez ktorých ožívali postavy hier, ktoré sme za tie roky naštudovali desiatky," hovorí Július Galgan. Aby sme to upresnili, v ochotníckych kruhoch je verejným tajomstvom, že kto prešiel jeho skúsenými a láskavými rukami vie, že dokáže vytesať herca z každého. Aj vďaka nemu sa divadlo stalo mnohým osudným a krásou slova či rovno herectvom sa dodnes živia - stačí spomenúť Vlada Semana, Ingrid Timkovú alebo Táňu Radevu, o desiatkach učiteľov či pracovníkov kultúry nehovoriac. Ten zoznam by bol určite dosť dlhý... Pravdaže, charakteristickou vlastnosťou prof. Galgana je popri neskutočnej pracovitosti a elánu aj skromnosť, s ktorou už nikto nič neurobí. No, ale poďme naspäť k divadlu "G".
Celý kolotoč adaptácie hier, skúšok s hercami, prípravy kostýmov a scény mal v prvých rokoch "géčka" jeden háčik - neúprosný štvorročný limit, daný časom gymnaziálneho štúdia. "Práve preto bolo dobré, keď v divadle pribudli aj dospelí - či už páni profesori alebo naši odchovanci, ktorým táto záľuba zostala. Opäť to však bola pre všetkých len výzva - nechceli sme sa dať zahanbiť jedni pred druhými. Profesori - herci sa obávali reakcie hercov študentov a naopak. No a hádam najťažšie bolo, keď sme vystupovali vo vlastnej alma mater. Viete si predstaviť hrať pred deťmi, ktoré počas dňa učíte? Ale dopadlo to výborne," spomína profesor.
V pamäti mu utkveli aj niektoré tituly, ktoré boli na svoje časy mimoriadne odvážne a nejeden si vyslovene koledoval o prvenstvo v súťaži O zlatú mrežu. Určite nikdy nezabudne na premiéru Psychoterapie, ktorá kritizovala negatívne tendencie v spoločnosti. Bojuje totiž proti tým, ktorí veľa hovoria, ale v ich ústach sa slová menia na nič nehovoriace jalové reči. "Uviedli sme ju v roku 1988, teda v časoch perestrojky. Viete, diváci najskôr nevedeli, či môžu tlieskať, ale potom sa uvoľnili a napokon celá sála burácala. Istá pani doktorka sa vyjadrila, či pozatvárajú len účinkujúcich alebo aj tých, čo tlieskajú," smeje sa Július Galgan. Ako dodáva, napokon z nej odohrali 13 repríz, rovnako ako z mnohých iných vyslovene provokatívnych "kúskov". Ako prezrádza, máloktorý Trebišovčan tak "dôverne" poznal kancelárie kádrovčíkov, ako práve on. Ale nevzdal to.
"Divadlo sa nedá s ničím porovnávať a aj napriek tomu, že dnes čelí konkurencii televízie, videa či najnovšie už DVD a rôznych tých vymožeností civilizácie - je nenahraditeľné. Nič iné nedá divákovi toľko zážitkov a nič iné ho nenúti toľko rozmýšľať. Javisko s hercami, ktorí sú z mäsa a kostí a publikum sú totiž len pár metrov od seba. Osobný kontakt očí a duše prináša oveľa viac. Divák a herec sa spolu smejú a spolu plačú a vždy je to neopakovateľné - pre obe strany. Naviac, každá hra je istým spôsobom nadčasová. A preto divadlo prežije," vyznáva sa režisér.
Zaujímavé je, koľko pravdy sa skrýva v jeho slovách. No povedzte, nie je aj dnes aktuálny napríklad Pštrosí večierok, hovoriaci o morálnych kvalitách ľudí či Veľká parochňa, ktorá pranieruje nerovnosť medzi ľuďmi. Nadčasový je aj Mastný hrniec, ktorý zosmiešňuje politický a spoločenský karierizmus, podlizovačstvo a korupciu či mimoriadne ťažké Inferno, naznačujúce, že peklo, ktoré dokáže vymyslieť jeden človek pre druhého, je oveľa krutejšie ako to, ktoré môže spôsobiť príroda. A čo obľúbený Galganov Tanec nad plačom od Petra Zvona. "Kritika hry mieri na nemorálnosť, rozpínavosť, idiotizmus a príživníctvo Zvonových súčasníkov, ktorí napriek tomu, že zdanlivo žijú šťastnejšie a vyspelejšie, sú skazenejší...," vysvetľuje režisér.
Motív toho, prečo túto hru naštudoval, si možno domyslieť. A v tom je základné tajomstvo divadla - rafinované a pritom mimoriadne pôsobivé, a nadčasové tlmočenie základných mravných zásad, nadávkované esenciami citu a estetiky. A ešte krajšie je, keď ho robia ochotníci - takí ako profesor Galgan. U nich totiž motív finančného profitu či získania slávy môžete smelo vylúčiť. Nerobia to pre peniaze, ale pre zábavu a najmä - pre iných. Premiérovou sálou sa vždy ozývajú repliky ľudí, ktorí ich učeniu obetovali hodiny voľna a neraz aj prostriedkov a dávajú to najlepšie, čo v nich je.
Je nádherné, že aj v dnešnej dobe takíto ľudia existujú. Sú tu pre nás... a preto, aby mohli všetkým, ktorí sú ochotní počúvať, nastavovať zrkadlo a sprostredkúvať posolstvá, ktoré žiadna iná forma umenia sprostredkovať nedokáže. V tme divadelnej sály je totiž každý z nás sám a to, či sa do zrkadla pozrieme alebo si budeme myslieť, že to stále musia robiť len tí okolo nás, je len na nás. Ako to bolo kedysi, tak je to aj dnes... Mnogaja a blagaja lita, pán profesor a veľa vydarených premiér...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z južného Zemplína nájdete na Korzári Dolný Zemplín
