Ste zvedaví? Krátke nakuknutie dnu a zmeníte názor - je tu život ako všade inde, len osadenstvo je trochu iné - čisto ženské. Druhým rozdielom je, že všetci majú rovnaké oblečenie - tradičné rehoľné čierno-biele rúcha. Nie je to však len dom rozjímania a modlitieb, ale aj veľkej lásky k ľuďom, tolerancie a otvorenosti v najširšom slova zmysle. Také sú sečovské baziliánky. Prečo? Lebo taký bol aj sv. Bazil Veľký, ktorý už v štvrtom storočí položil základy rádu, ktorého sú ony nasledovníčkami.

Apropó, na tie časy bol mimoriadne moderný - mnísi nezostávali zavretí medzi múrmi kláštorov, ale chodili medzi ľudí s jediným cieľom - pomáhať tam, kde to bolo najviac treba. Jeho nádherná myšlienka sa veľmi rýchlo ujala a už za jeho života žilo v baziliánskych kláštoroch okolo 8-tisíc mníchov. Do dejín vošlo mestečko Basilias, kde sa sústredili školy, sirotince, nemocnice a hospice. Sv. Bazil, ktorému pomáhala jeho sestra sv. Makrína, bol aj mimoriadne vzdelaný - perličkou je, že okrem tradičných vied sa zaujímal aj o vtedy zaznávanú astronómiu (v 4. storočí!!!). Hoci prešli desiatky storočí, svojou modernosťou a otvorenosťou sa rád nezmenil. Skôr naopak - otvára sa svetu, jeho členovia pôsobia v zdravotníctve, školstve, sociálnej sfére, teda všade tam, kde sú blížni, ktorí potrebujú pomoc.

Baziliáni si našli svoje miesto aj na Slovensku, kde pôsobia už 82 rokov. Rehoľa má aj svoju ženskú časť - a práve tá je zastúpená práve v Sečovciach. "Prvé tri baziliánky, ktoré boli pôvodom zo Zemplína, prišli do Sečoviec už v roku 1945, ich mužskí kolegovia prišli do Trebišova o rok skôr. Stalo sa tak na návrh predstaveného prešovského kláštora, ktorý reagoval na požiadavku grécko-katolíckych veriacich z okolia Sečoviec a Trebišova. Naše sestry v tých časoch vyučovali na 'dolnej' škole matematiku, fyziku, ale aj ruský jazyk či prírodopis. Bývali tam, kde dnes sídlia detské jasle - táto budova nám totiž kedysi patrila," vysvetľuje predstavená sečovských baziliánok - sestra Emélia.

Ako prezrádza, jej pôvodné meno je Mária Turčaníková a rehoľné dostala po matke sv. Bazila. Na to, čo nasledovalo o pár rokov neskôr, nespomína rada, aj keď to sama nezažila - prenasledovanie všetkých príslušníkov grécko-katolíckej cirkvi. "Zo spomienok našich dvoch sestier, ktoré si túto éru vyskúšali na vlastnej koži a ešte žijú, vieme, že 29. augusta 1950 sa v noci do kláštora nahrnula polícia a ony si nestihli zobrať ani to najnutnejšie. Museli rýchlo sadnúť do auta a ani nevedeli, kam ich vezú. Matka Pavlína hovorí, že ich potom 14 dní držali vo väzení a vypočúvali. Potom ich opäť nahnali do auta a cestou pribrali ešte ďalšie dve sestry. Keď vystúpili, ocitli sa v jednej továrni v Českej Lípe. V pamäti im utkvelo, že tam boli strašné horúčavy - okolo 40 stupňov. Prisluhovači režimu ich totiž chceli prinútiť vyzliecť rehoľné rúcha. Pravdaže, to sa im nepodarilo," vysvetľuje sestra Emélia.

Ako dodáva, toto trápenie trvalo takmer tri roky, ale v roku 1953 jej predchodkyne akýmsi "zázrakom" presunuli na pokyn z Prahy do Svitáv, kde pôsobili v Ústave sociálnej starostlivosti a starali sa o mentálne choré ženy. "Tak to bolo až do revolúcie a na tie miesta mám pekné spomienky aj ja, hoci nebolo všetko celkom voľné. Ľudia si nás tam vážili, stretávali sme sa s mladými... Preto ma trochu prekvapili nedávne reakcie rodičov, keď sme chceli zriadiť cirkevnú školu. Ale to nevadí, my nič nechceme násilím. Chceme len pomôcť tam, kde treba. Naša služba totiž nespočíva len v kontemplácii, ale aj v apoštolskej činnosti, ktorá obnáša prácu pre blížnych. Presne ako Bazil, ani my sa nechceme zatvárať medzi múry, ale slúžiť ľuďom," hovorí matka predstavená.

Určite sa pýtate, ako sa vlastne do rádu dostala ona? "Iste, je to správna otázka - som jednou z noviciek, ktoré do rádu nastúpili v roku 1969, keď sa situácia v krajine uvoľnila a v tom čase sa baziliánky snažili vrátiť aj do Sečoviec. Chvíľu tu mali prenajatý dom, ale v roku 1970 začala normalizácia a bolo po plánoch. Napriek tomu sme sa svojho poslania nevzdali a vrátili sme sa do Svitáv. Keďže sa bolo treba starať o chorých, vyštudovala som tam strednú zdravotnícku školu a naučila som sa aj hrať na klavír," spomína Emélia.

Návrat na staré pôsobisko vyšiel sestričkám až po revolúcii a ani to nebolo celkom jednoduché. Jasle medzitým zoštátnili, takže nebolo kam. "Prvé porevolučné sestry Šebastiána a Petra vtedy bývali u veriacich a učili na oboch základných školách náboženstvo. Matka Pavlína medzitým vybavovala miesto, kam by sme sa mohli uchýliť. Po mnohých rokovaniach sa stále vracala bez výsledku, lebo ani jeden dom nám nevyhovoval. Napokon, v máji 1991 sme dostali správu, že jeden vhodný je na predaj a následne sem prišli všetky sestry. Delegatúra sv. Cyrila a Metoda sestier Rádu sv. Bazila Veľkého, čo je náš presný názov, oficiálne vznikla 10. apríla 1994," vysvetľuje sestra Emélia. Pre upresnenie - delegatúra je prvý stupeň zriadenia rádu, ktorý je daný počtom členiek. Veľkou slávou bolo pre sestry zriadenie viceprovinciátu, čo je už druhý stupeň.

"Dnes nás tu pôsobí 23. Ak nás bude viac ako tridsať, dostaneme štatút provincie. Pravdaže, nie všetky sme v Sečovciach, tu je len sídlo. V mestečku nás je deväť a v Trebišove, kde máme aj cirkevné gymnázium, je šesť našich sestier. Ďalších šesť je roztrúsených v Levoči, Vranove nad Topľou a Bratislave, zvyšné dve sú priamo na generaláte v Ríme," opisuje zaujímavú organizačnú štruktúru matka predstavená.

V kláštore sa vstáva veľmi skoro - už o trištvrte na päť ráno a hneď nasleduje ranná liturgia o šiestej. Takzvané domáce sestry, ktoré zostávajú v kláštore a starajú sa o varenie, upratovanie, šitie a podobne, ešte absolvujú ďalšie bohoslužby, ale ostatné, ktoré vyučujú v školách, idú normálne do práce.

"Máme ich štyri a učia dejepis, nemčinu, náboženstvo a vedú aj biblické krúžky. Okrem toho máme aj niekoľko detí, ktoré chodia na klavír, gitaru či flautu a každú sobotu sa tu stretáva detský zbor Emanuel," vyratúva spektrum aktivít.

Našou otázkou, či majú vodičské preukazy, či používajú internet alebo mobil, sme ju nezaskočili. "Sme moderné, je to normálne a patrí to k životu. Ideme s dobou, ale aj pritom zachovávame pravidlá nášho zakladateľa - dá sa to. Pozeráme aj televízor, ale, pravdaže, programy si vyberáme," smeje sa s. Emélia.

Veľkým snom baziliánok je venovať sa výchove detí. "O to šlo aj pri zriaďovaní školy, ale ako som povedala, nechceme to násilím - chceme slúžiť, nie niekoho do niečoho nútiť. Vtedy sa takmer 140 rodičov vyslovilo za zriadenie školy, takže je evidentné, že existujú ľudia, ktorí svojim deťom chcú poskytnúť vzdelávanie na cirkevnej škole a my to nemôžeme ignorovať. Nechávame to na ich slobodnej vôli - teraz sú zápisy a kto chce, môže detičky zapísať k nám," vysvetľuje sestra.

Ďalšou víziou baziliánok je zriadenie materskej škôlky a neskôr aj jaslí a vzdelávanie hudobne a jazykovo nadaných detí. "Rekonštrukcia kláštora ešte nie je dokončená, ale keď bude všetko hotové, budeme rady, ak sa nám tu podarí začať nejaké voľnočasové aktivity pre mladých a deti veriacich," dodáva na záver.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z južného Zemplína nájdete na Korzári Dolný Zemplín