pochopil, že táto chvíľa a on na seba čakali celý jeho doterajší život. Písal sa rok 1990 a jemu sa priam zázračne darilo, hoci bol len začiatočník. Nasledovali hodiny tréningov, desiatky turnajov a v posledných pár rokoch raketový nástup medzi slovenskú biliardovú elitu. Na sklonku minulého roka získal titul Majstra Slovenska v biliarde neregistrovaných hráčov. Nepochybuje, že aj tento rok na majstrovstvách poriadne zamieša karty. Michalovčan Ladislav Lustig.
Po návrate z vojny už tomuto vyučenému inštalatérovi biliard nedal spávať. Zamestnal sa v reštaurácii v Michalovciach, kde sa dalo dostať k zelenému stolu. "Cez deň som tam robil a v noci trénoval neraz aj dvanásť hodín v kuse. Ešte na vojne ma na biliarde najviac lákali peniaze, ktoré sa pritom dali vyhrať a objavil som v sebe hazardéra. Nešlo však len o ne, chcel som byť stále lepší a preto som hrával výhradne s lepšími a skúsenejšími hráčmi," spomína Laco Lustig.
"Mojou letenkou do sveta lepších hráčov bol turnaj v Košiciach niekedy okolo roku 1992. Náhodou som bol v Košiciach a na jednom biliardovom klube som si všimol upútavku na turnaj. Tak som šiel a predstavte si, že som vyhral. Nasledovali desiatky turnajov, ktoré okrem dobrého pocitu prinášali aj finančný efekt. Pravdaže, boli chvíle, keď som za noc prehral 15-tisíc korún, ale boli aj také, keď som si odnášal štvornásobok."
Už v tom čase sa vďaka priateľovi zaevidoval do Slovenského biliardového zväzu. Keď sa objavil na prvých turnajoch v Bratislave, nikto o ňom nevedel... Dnes už áno.
Skúseností pribúdalo. V byte si urobil vlastnú tréningovú miestnosť. Dnes je z neho takmer profesionál. "Je to vášeň, ktorej sa nedá rozkázať. Biliard a ja sme zrastení a keby mi ho niekto chcel vziať, obetujem všetko, aby sa tak nestalo. Som rozvedený a žijem s priateľkou, ktorá moje hobby akceptuje, ale keby nie, radšej by som sa vzdal jej," hovorí.
Ďalšou etapou bola pre neho účasť na veľkom medzinárodnom turnaji hráčov zo štyroch krajín pred pár rokmi v Bratislave.
"Bolo tam 128 biliardistov a skončil som ako 68. Bol to už úplne iný svet. Pri dueli, aký vidíte v každej druhej krčme, obaja súperi stoja, čím jeden druhému zavadzajú na lepších turnajoch je pri stole vždy len ten, čo hrá a druhý sedí. Ak sa postaví mimo času, keď má hrať, je to tichý signál, že sa vzdáva."
Nepísaným predpisom je aj kvalitná, superdrahá výstroj. "Ja mám výbavičku, v ktorej je značkové talianske tágo Longoni za asi 90-tisíc korún a druhé náhradné, ktoré sa dá rozkladať, keď potrebujem robiť rôzne triky. Rovnako neviem hrať bez špeciálnej rukavice a k tomu všetkému patrí aj kvalitné puzdro za 30-tisíc korún," dodáva.
Prečo dve tága? Na turnaji totiž tágo, s ktorým hráte, nemôžete rozkladať, znamenalo by to, že končíte. Ak kvôli problematickému rozostaveniu gulí potrebujete robiť nejaké tie "fintičky" napríklad dosiahnuť, aby guľa oblúkom podskočila na určené miesto, musíte mať v zásobe ďalšie.
Pokiaľ ide o knowhow dobrého biliardistu, podľa Laca Lustiga k tomu manuál neexistuje. "Sú ľudia, ktorí môžu hrať celý život a predsa im to nejde a sú takí, ktorí to skúsia prvýkrát a sú dobrí. Je to v človeku aj na biliard treba mať talent. Keby som na to pozrel pragmaticky - najpotrebnejšou vecou je určite sústredenie sa a schopnosť kombinácie. Pri pohľade na stôl totiž musíte myslieť tri 'strky' dopredu. No a pravdaže, ovládanie sa hoci vo mne vrie, vonku to nikto nesmie vidieť."
Zážitkom za všetky bola pre neho účasť na nedávnych Majstrovstvách Slovenska neregistrovaných hráčov, kde sa stretlo 16 ľudí z celej krajiny. "Výhra bola na takú súťaž mimoriadne nízka len tisíc korún. Trochu ma to prekvapilo, lebo už na trochu lepších sa hrá minimálne o tritisíc korún, ale väčšinou je to 5-tisíc a k tomu rôzne vybavenie. Na majstrovstvách však išlo najmä o kredit. Som rád, že som sa odtiaľ vrátil ako víťaz."
Nikdy nezabudne ani na duel so spevákom Jiřím Kornom, ktorý je majstrom Čiech v biliarde a pred dvoma rokmi si s ním zahral po koncerte na Zemplínskej šírave.
Ako dodáva, hnacím motorom je pre neho vždy výhra - aspoň kola, káva alebo čosi iné. "Hoci nejaká hlúposť, ale musí existovať čosi, o čo sa hrá. Som hazardér a nehanbím sa za to."
Ako prezrádza, pár mesiacov s ním už býva aj jeho 11-ročný syn, ktorý podľa všetkého zdedil otcove danosti. Nie je vraj poverčivý a pri turnajoch potrebuje jediný doping blízkosť niekoho, koho má rád - najčastejšie je to jeho priateľka.
A jeho dnešný život? Zúčastňuje sa na všetkých možných turnajoch, kam chodí vlastným autom a tréningovo nahrá asi 60 hodín týždenne. Sú dni, keď dokáže stáť za zeleným stolom od jedenástej dopoludnia do tretej ráno. Pokiaľ ide o ambície, jeho snom je dostať sa aj so synom do Ameriky a živiť sa biliardom.
"Keby to nevyšlo, tragédiu z toho nerobím. Výhodou biliardu je, že sa dá hrať až do vysokého veku a ja s ním neplánujem nikdy prestať. Ktovie, možno aj zomriem pri nejakom zaujímavom dueli pri zelenom stole bola by to pekná smrť," dodáva s úsmevom na záver.
Text k foto detail: Chvíľa sústredenia a potom krásny úder - gule sa rozutekajú po stole a skončia tam, kde to Laco plánoval...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z južného Zemplína nájdete na Korzári Dolný Zemplín
