názvom Michal Kováč a jeho bremeno. Dielo s podtitulom Esej o slovenskom prezidentovi a o nás takých, akí sme, napísal košický spisovateľ Peter Juščák a v týchto dňoch sa dostáva na pulty kníhkupectiev. Nemohli sme vynechať príležitosť na zaujímavý rozhovor s prvým slovenským prezidentom.
Z Ľubiše ste odišli ako dvadsaťročný na vysokú školu, väčšinu života ste prežil v Bratislave. Cítite sa stále ako Zemplínčan?
Mám osobitný vzťah k Zemplínu, je to môj rodný kraj. Človek si uvedomuje kde vyrastal, čo všetko ho ovplyvňovalo. Najmä teraz, keď pripravujem pamäte a spomínam na mladosť. Mal som dvadsať, keď som odišiel, vtedy som ešte stačil sledovať život na našej dedine. Ako pribúdajú roky, Ľubiša už má nové tváre, no pamätám si na pekné dievčatá, mama mi dokonca už niekoho chystala. Manželku som si nakoniec našiel v Bratislave.
Na čo si z detstva spomínate najradšej?
Vtedy sme boli v denno-dennom styku s prírodou. Najskôr sme poznávali okolie za našim domom, za našimi humnami, potom tam, kde sa sadilo obilie, kde sa pásli kravičky. Všetko bolo jednoducho usporiadané, na dedine bol kostol, škola, svadby, krstiny, samozrejme aj krčma (smiech). Nepozerali sme televíziu, nepočúvali rozhlas. Keď na to spomínam, bol to ohromné obdobie.
Vo vašom jedálnom lístku vraj nemôžu chýbať tradičné zemplínske jedlá.
Je to pravda, najmä pirohy mám naozaj rád. Jedol som ich dnes už dvakrát (smiech). Mám rád múčne jedlá, je to vlastne aj zvyk z detstva. V tom čase sme mali mäso možno raz za mesiac a slávnostný obed predstavovali napríklad pirohy, alebo iné múčne pokrmy. Hydinu sme pestovali kvôli vajíčkam a keď už boli staršie sliepky, tak sme z nich mali polievku. Deväťdesiat percent môjho jedálneho lístku bolo z toho, čo sa urodilo na poliach.
Vaša manželka sa musela naučiť variť tieto jedlá?
Nebolo to celkom tak. Chcel som, aby varila zemplínske jedlá, niečo sa naučila, no priznala sa, že nevie všetky. No snažila sa prispôsobiť, najmä počas Vianoc či Veľkej noci.
Vieme o vás, že ste nedávno boli na Plese Zemplínčanov v bratislavskej Redute.
Za posledné roky som bol skoro na každom plese Zemplínčanov. Volá sa to Večar na valaľe, jedným z organizátorov je Juri Králik a ďalší. Chodím tam naozaj rád.
Ste parketový lev?
Bol som, no teraz už nie, ťažšie sa mi tančí. (smiech)
Spomeniete si na nejakú úsmevnú príhodu z vašej prezidentskej kariéry?
Pamätám si, ako som na koncert do Reduty pozval svetoznámu sopranistku Editu Grúberovú. Bolo zvykom, že keď niekde prišiel prezident, ľudia mu na znak úcty tlieskali. Prišiel som na balkón, ľudia tlieskali, už som si chcel sadnúť, no oni neprestávali, už mi to bolo nepríjemné, nevedel som, čo sa deje. Keď som sa ale obzrel, vo vedľajšej lóži som videl pána Mečiara. Ľudia vlastne tlieskali jemu...
Žijete si život takmer obyčajného dôchodcu. Čo vás dnes v živote teší?
Teším sa z maličkostí, zo svojich vnúčat, z práce na záhrade, teším sa z toho, keď si urobím poriadok v materiáloch a fotkách, pretože pripravujem vlastné pamäte. Od politiky sa celkom nemôžem oslobodiť, stále sledujem správy, no na môj vkus je tam príliš veľa katastrof a negatívnych správ. Iné to už ale asi nebude.
* * *
ŽIVOTOPIS
Ing. Michal KOVÁČ, CSc.
Narodil sa 5. augusta 1930 v obci Ľubiša, okres Humenné. Vyštudoval Obchodnú akadémiu a Vysokú školu ekonomickú.
V bankovníctve pôsobil od roku 1956 až do decembra 1989. V rokoch 1965 - 1966 prednášal v bankovej škole na Kube a v rokoch 1967 - 1969 pracoval ako námestník Živnostenskej banky v Londýne. V roku 1969 ho odvolali z Londýna a v roku 1970 vylúčili z KSČ a preložili za radového bankového úradníka do ŠBČS, pobočky Bratislava-mesto.
Po revolúcii v decembri 1989 sa stal ministrom financií Slovenskej republiky vo vláde národného porozumenia. V prvých slobodných voľbách v júni 1990 ako kandidát Verejnosti proti násiliu vo Východoslovenskom kraji bol zvolený za poslanca Federálneho zhromaždenia.
Michal Kováč bol 15. februára 1993 zvolený za prezidenta Slovenskej republiky a 2. marca 1993 inaugurovaný do úradu prezidenta Slovenskej republiky. Funkčné obdobie ukončil 2. marca 1998. Je nositeľom mnohých zahraničných i domácich vyznamenaní.
Je ženatý. Manželka Emília bola profesorkou na Ekonomickej univerzite v Bratislave. Má dve deti.
* * *
Sesternica Anna Hrinová: "Sme na Miška hrdí"
Dom, v ktorom sa narodil a vyrastal Michal Kováč dnes už v Ľubiši nenájdete. Na rovnakom mieste tu pred rokmi rodina Michala Kováča postavila dom nový.
Klopeme na dvere a otvára nám staršia sivovlasá pani. Ako sa neskôr dozvedáme, volá sa Anna Hrinová a je sesternicou Michala Kováča. Pozýva nás dovnútra a ochotne rozpráva o svojom slávnom bratrancovi.
"Nemal otca, od detstva ho vychovávala matka. Bývali u nás, s Miškom sme spolu vyrastali. Berie ma ako sestru a ja jeho ako vlastného brata. Mali sme a máme výborný vzťah," vysvetľuje pani Anna a ukazuje nám dve knihy o Michalovi Kováčovi aj s venovaním. "Nikomu nikdy neublížil, už od malého chlapca ho mali ľudia v dedine radi. Vyštudoval vysokú školu v Bratislave, potom pracoval v Medzilaborciach, neskôr na družstve, trápil sa a chcel v živote niečo dosiahnuť. Nakoniec sa mu to aj podarilo a sme na neho patrične hrdí."
Aj napriek pokročilému veku sa pravidelne navštevujú, keď je Michal Kováč na východe, nikdy neobíde svoju rodinu v Ľubiši. "Tento rok som ho aj ja navštívila dvakrát v Bratislave," hovorí pani Anna, ktorá vyše 20 rokov učila na obecnej škole a dodáva: "Veľmi nám v dedine pomohol, aj keď bol prezidentom. Veď keby nie jeho, nemáme ani plyn."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z južného Zemplína nájdete na Korzári Dolný Zemplín
