postavila aj proti vlastným rodičom, ktorí jej bránili v splnení veľkého sna - stať sa rehoľnou sestrou. S víziou priniesť nádej a lásku tým najnúdznejším, prekonávala prekážky a popritom obehla polovicu Slovenska. Vybojovala si boj so zákernou chorobou a predsudkami a svoj život zasvätila práci s Rómami. V Snine, kam ju jej poslanie zavialo pred dvanástimi rokmi, ju každý pozná ako sninskú Matku Terezu. Medzi Rómami jej prischla prezývka Hviezda rómska. Je to de facto len prešmyčka jej skutočného rehoľného mena Stellamaris, čo znamená hviezda morská... Apropó, označenie Róm neuznáva, svojich zverencov označuje za Cigánov.
"Asi by som to nemala hovoriť, ale pokora mi vždy robila problém. Ako ostatné totalitné deti, aj ja som bola vychovávaná v socialistickom duchu, čo ma dosť hnevalo a stále som sa búrila. Už ako školáčka som snívala, že sa stanem rehoľnou cestou a slovo: nemožné!, pre mňa neplatilo," priznáva s úsmevom charizmatická sestrička. Ako dodáva, vždy utekala do kostola, kontaktovala sa s vtedajšími rehoľnicami a prosila ich, aby jej pri splnení sna pomohli. "Aj ony povedali, že je to nemožné, ale keďže som bola neúnavná, nemali inú možnosť. Pomohlo mi aj to, že som vyštudovala strednú zdravotnícku školu. Ako devätnásťročná som odišla pracovať do popradskej nemocnice," spomína Stellamaris.
Ako dodáva, pôsobila na rôznych oddeleniach - najdlhšie na detskom, kde sa starala o cigánske deti. Jej opatera opustením nemocničných múrov nekončila - malým pacientom sa venovala aj potom - chodila s nimi do prírody, na výlety a neraz ich pozývala aj na návštevy na privát. "Moje domáce sa na to sťažovali Najskôr som bývala v Poprade, a potom v Kežmarku a obom to vadilo. Keď som sa nemohla venovať Cigánom, obrátila som svoju pozornosť na mentálne postihnutých. V tom čase ma aj preložili do ústavu na Straníku v Žiline, kde som sedem rokov robila inštruktorku pre pracovnú výchovu mentálne postihnutým ženám," hovorí Stella, ako ju väčšinou volajú. Pokiaľ ide o rehoľný život, všetky štádiá vstupu do rádu absolvovala v Poprade. Sľuby zložila ešte v roku 1981, kedy sa oficiálne stala sestrou Rádu Sestier Božského Vykupiteľa a prijala rehoľné meno Stellamaris. Po nežnej revolúcii, ktoré otvorilo cestu slobode vyznania, isté obdobie pôsobila v Nitre.
Okrem toho, že väčšinu svojho života spojila s pôsobením a evanjelizáciou v cigánskych komunitách, má Stella ešte jednu zaujímavú stránku. Ako hovorí, je večná študentka. Práve v Nitre si doplnila vzdelanie o pedagogiku a ešte v Žiline sa vo veľkom sa pustila aj do štúdia nemčiny na jazykovej škole. "Žiaľ, päť rokov ma nechceli pustiť do tretieho ročníka. Lektorka argumentovala tým, že mám síce dobrú slovnú zásobu, ale nehovorím správne gramaticky," smeje sa sestrička. Napriek tomu sa vraj dokázala výborne dohovoriť s čistokrvnými Nemcami, ktorí ju chválili. Na východ republiky sa po tejto okružnej jazde Slovenskom vrátila v roku 1992. Osud a predstavení ju tentokrát odvelili do Sniny.
"Tu som začala chodiť na teológiu do Spišského Podhradia, študovala som pedagogiku a náboženskú výchovu. Tú som už ukončila a teraz som sa vrhla na štúdium špeciálnej pedagogiky v Ružomberku," vyratúva so smiechom Stella. Podľa jej slov to však ani zďaleka nie je jej hlavnou náplňou - tou je práca s Cigánmi, hlavne deťmi. "Ja pomôžem každému, ale roky skúseností ma presvedčili, že ak má moja snaha prinášať výsledky, musím začať pracovať s čo najmenšími deťmi," myslí si sestra.
Prestupnou stanicou pri príchode do Sniny bola pre ňu práca v charite, ale už vtedy sa 10 hodín týždenne venovala rómskym deťom. "Pracovala som externe v centre voľného času, kde som začala viesť divadelný krúžok mladých Rómov, ktorému mu sme dali názov Čhave kamoro (Deti Slnka). Od roku 1997 som už zamestnancom na plný úväzok a pracujem výhradne s Cigánmi," vysvetľuje Stellamaris. Priamo v centre komunity na sídlisku 1 zriadila rómsky klub, ktorý je de facto jej detašovaným pracoviskom. Spektrum aktivít sa za tie roky poriadne rozrástlo.
V súčasnosti vedie krúžky - počnúc speváckym a tanečným, cez výtvarný a fotografický či biblický až po klub dievčat či už spomínané divadlo. "Prezentujeme sa na rôznych súťažiach, kde sme väčšinou úspešní - vlani sme dostali hlavnú cenu na jednom z celoslovenských divadelných festivalov. Rómske deti sú veľmi šikovné, len potrebujú "postrčiť" a najmä cítiť spätnú väzbu. Úspechy, ktoré dosiahnu, im zvyšujú sebavedomie. Naviac, vďaka tomu sa mení aj prístup majoritného obyvateľstva, ktoré postupne stráca predsudky voči nim," hovorí sestra. Stať sa "členom" klubu nie je také jednoduché. Už od začiatku totiž zaviedla základné pravidlá "hry" a pri ich závažnom porušení dieťa musí z klubu odísť.
"Prvým a základným je, že nesmú kradnúť a fajčiť. Neverili by ste, ale funguje to. Pravdaže, musia byť aj dobrými kresťanmi - čiže musia chodiť na náboženstvo a na nedeľné omše. Ďalšou zásadou je neubližovať si a nebiť sa...Všetky sú vyvesené v klube a deti si na ich dodržiavanie zvykli," tvrdí rehoľnica. Úspech podľa nej nie je nikdy zaručený, lebo najmä v období puberty sa aj cigánske deti menia a začnú ich trápiť "iné" veci. "Každý rok sa venujem asi 40 deťom a za tie roky vznikla malá skupina, ktorá už síce dorástla, ale drží sa toho, čo som ich naučila. Za svoj veľký úspech považujem, že jeden z mojich zverencov teraz študuje v seminári. A aj tí zvyšní si iní ako väčšina Cigánov," myslí si Stella.
Otázka stále znie: Prečo Rómovia a nie niekto alebo niečo iné. "Vždy mi boli blízki a v mojom presvedčení ma utvrdil aj sám Boh. Dokonca som mu kládla podmienky, aby som si bola istá, že súhlasí s tým, čo robím. A on všetky splnil," tvrdí Stellamaris. Ako dodáva, veľkou skúškou bola pre ňu choroba, ktorú prekonala pred pár rokmi. "Lekári vlastne ani nevedeli, čo mi je. Znížila sa mi imunita, mala som vysoké teploty a bola som taká slabá, až mi oznámili, že s Rómami už pracovať nemôžem. Bola som zúfalá. Primár v nemocnici mi odporučil, aby som sa modlila k Matke zakladateľke nášho rádu - Alžbete Epingerovej, ktorá je známa ako Mária Alfonza. Od nej vraj mám pýtať odpoveď, či mi je súdené ďalej robiť prácu, ktorú tak milujem," spomína sestra.
Okrem toho jej primár na skúšku nasadil antibiotiká, lebo mal podozrenie, že má zápal srdcového svalu. "To, že bol jeho pocit správny, sa ukázalo pri kontrole na EKG, ktoré až po vyliečení ukázalo jazvu po zápale," hovorí Stella, ktorá medzitým absolvovala aj operáciu slepého čreva, ležala na neurológii, našli jej nádor na nohe... Zrazu sa jej stav prudko zmenil, začala cítiť lepšie, až si jedného dňa uvedomila, že je úplne zdravá. Dnes tvrdí, že ju uzdravila matka zakladateľka, lebo chcela, aby pokračovala v tom, čo začala. "Neverila som vlastným ušiam, keď mi predstavená dala pozitívnu odpoveď na moju žiadosť vrátiť sa "do terénu". Dal mi ju aj Boh v deň mojich rehoľných menín. Na ten vnútorný hlas, ktorý sa pýtal, či to naozaj chcem, nikdy nezabudnem. Stačilo len povedať: Áno a v srdci sa mi rozliala nesmierna radosť. Definitívne som si uvedomila, že práve práca s Cigánmi je moja cesta aj poslanie. Boh mi dal zároveň obrovský dar - charizmu pracovať s nimi až do konca života," dodáva na záver Stellamaris.
Autor: lyv
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z južného Zemplína nájdete na Korzári Dolný Zemplín
