hodnosť čatár, slúžia v bratislavskom pluku čestnej stráže, no predovšetkým ich spája láska k akrobatickému rokenrolu, ktorému sa venujú viac ako desať rokov. Za toto obdobie získali tri tituly majstrov Slovenska, no ich najväčším úspechom je 7. miesto zo svetového šampionátu v Ženeve v roku 1995, kde štartovalo 60 párov.
Dvadsaťtriročný Roland je veliteľom družstva "modrokabátnikov", ktoré sa môže pýšiť tým, že sa v rámci uvítacieho ceremoniálu medzi prvými stretáva so zahraničnými štátnickými návštevami počas ich pobytu na Slovensku. Jeho o rok mladšia sestra Diana je zase zdravotná inštruktorka. Pod ich spoločný "vojenský" osud sa veľkou mierou podpísal otec Zoltán, ktorý dlhé roky pôsobil ako profesionálny vojak na Okresnej vojenskej správe v Trebišove.
"Bol a navždy ostane pre nás veľkým vzorom. Spomínam si na roky, keď sa s veľkou pompou oslavovali sviatky práce. Keď ma vzal do prvomájového sprievodu, cítil som sa ako v siedmom nebi. Z papiera som si urobil lodičku a po jeho boku som pochodoval pred čestnou tribúnou. Už vtedy som túžil byť vojakom. Najviac ma však inšpirovali vojaci z niekdajšej hradnej stráže. V roku 1994 sme sa v Bratislave zúčastnili na majstrovstvách Európy a pri návšteve Bratislavského hradu som sa s nimi aj odfotil. Túto fotografiu mám odloženú dodnes. Bolo to niečo zvláštne a po príchode domov som otcovi oznámil, že až raz pôjdem na vojenčinu, tak iba k týmto parádnym vojakom," spomína Roland.
Tanečná kariéra súrodeneckého páru sa začala pozvánkou na tanečné sústredenie do Rožňavy. "Tancu sme sa venovali už na základnej škole a v roku 1993 sme si už skúsili aj základné kroky a prvky akrobatického rokenrolu. Veľmi sa nám to zapáčilo. Len tak náhodou bola naša mamka na návšteve u známych, kde sa stretla s našou budúcou trénerkou. Hneď sa pochválila, aké ma šikovné deti a ako dokážu tancovať. Trénerka nás pozvala na tréningy a odvtedy sa začala písať naša spoločná tanečná kariéra," vracia sa do spomienok Diana.
V roku 1999 sa Rolandovi splnila životná túžba - vojenčinu si odkrútil v pluku čestnej stráže. Diana sa vtedy musela poobzerať po novom tanečnom partnerovi. Dva roky pracovala v materskej škôlke, popritom som tancovala a trénovala malé deti. "Vymýšľala som pre ne rôzne tanečné choreografie. Veľmi som sa tešila na bratov návrat. Medzitým sme si ale obaja začali uvedomovať, že sa tancom neuživíme. Pre sponzorov je tento šport nezaujímavý, a tak sa náklady na našu záľubu vždy hradili z rodinného rozpočtu. Možno aj preto, že nie vždy sme si mohli dovoliť kúpiť kvalitnú obuv či perfektné dresy, sme na MS už nedosiahli taký úspech ako v Ženeve. Preto sme sa chceli osamostatniť a nezaťažovať rodičov," vysvetľuje Diana.
Po "vojne" Roland začal pracovať najprv v kancelárii na veľvyslanectve USA a neskôr Kanady. "Jedného dňa mi otec zatelefonoval a opýtal sa ma, či by som nechcel slúžiť v armáde. Poradil mi, aby som to skúsil v útvare, kde som vojenčil. Tam so mnou hneď spísali personálny pohovor a od 1. januára 2002 som nastúpil ako profesionálny poddôstojník. Som veľmi spokojný, pretože robím to, čo bolo kedysi mojím snom. Ako veliteľ dokážem vychádzať aj s podriadenými. Pred polrokom som našiel miesto aj pre sestru. Keďže má vzťah aj k zdravotníctvu, nastúpila ako zdravotná inštruktorka," opisuje cestu mladej dvojice do profesionálnej armády Roland. Ako dodáva, o rok mu končí záväzok, no rád by pokračoval ďalej.
Diana po nástupe do útvaru absolvovala najprv trojmesačný zdravotnícky kurz v Žiline. Ako hovorí, už po skončení základnej školy sa rozhodovala medzi štúdiom na pedagogickej alebo zdravotníckej škole. Vedomosti, ktoré získala pri štúdiu pedagogiky, sa vraj môže využiť aj v novom povolaní. "Práca v mužskom kolektíve má svoje výhody aj nevýhody. Muži nie sú takí intrigánski ako ženy. Keď som si prvýkrát obliekla uniformu, cítila som sa v nej výborne, pretože mi ju ušili na mieru a bola som na ňu veľmi pyšná," dodáva.
Obaja priznávajú, že v súčasnosti má pred tancom prednosť vojenská profesia. Aby si udržali formu, týždenne musia trénovať 10 - 15 hodín. Navyše, Roland sa nedávno oženil a najradšej by s tancovaním skončil. "Ak sa nájde taký perfektný partner ako brat, rada by som v tom pokračovala. Kým bol slobodný, povymetali sme nejednu diskotéku. Tanec mi však tak prirástol k srdcu, že sa ho určite nevzdám," dodáva na záver Diana.
Autor: Jozef MICHNICA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z južného Zemplína nájdete na Korzári Dolný Zemplín
