ekonomických dôvodov, prinútil hľadať si "zasľúbenú zem". Ich strastiplná cesta dočasne skončila na zelenej ukrajinskej hranici a ocitli sa za múrmi malého sveta, oploteného štyri metre vysokým plotom, končiacim ostnatým drôtom. Bez peňazí, často bez dokladov, vyčerpaní, bezradní, unavení, vystrašení utečenci tu na pár mesiacov nájdu pokoj a načerpajú sily. Uzavretý režim, do ktorého sa dá prísť či odísť z neho len s policajnou eskortou. Žiadne vychádzky či nákupy po meste! Maličký "štát uprostred štátu", babylon jazykov a náboženstiev, prestupná stanica... O záujme utečencov získať azyl na Slovensku si tunajší zamestnanci žiadne ilúzie nerobia. Skutočným motívom žiadostí je len snaha dostať sa do otvorenejšieho azylového tábora. Cieľ je jasný - ujsť a nájsť svoju zasľúbenú zem... V sečovskom Útvare policajného zaistenia pre cudzincov by o tom vedeli rozprávať hodiny...
Policajt nám otvára vysokú bránu, za ktorou sa práve prechádzajú rôznorodé skupinky mužov, väčšinou oblečených v erárnom oblečení. "Podľa denného harmonogramu majú teraz vychádzku muži, potom prídu na rad matky s deťmi a rodiny," vysvetľuje riaditeľ útvaru JUDr. Ján Laškody.
Niektorých návšteva novinárov prebudila z letargie, usmievajú sa, sú zvedaví, iní sa cielene skrývajú pred objektívom fotoaparátu, na hlavy si naťahujú šaty... "Boja sa, že zábery sa môžu dostať do zahraničnej tlače a niekto ich spozná. Pokiaľ ide o ženy, pochybujem, že by sa chceli fotiť - hanbia sa za svoj výzor," vysvetľuje náš sprievodca.
Má pravdu, mladá Čečenka so šatkou na hlave sa objektívu úspešne vyhýba a rovnako aj jej manžel. Deti si však odfotiť môžeme - ročné ešte sedí v kočiari a staršie behá popri otcovi. "Tretie, len dvojmesačné im hore spí. Je to najmladší obyvateľ tábora. Teraz tu máme asi 20 detí, ale mali sme ich aj viac ako 30," vysvetľuje sympatická policajtka, ktorá nám ukazuje aj izby.
Žiadna sláva, v izbách stojí po desať až dvanásť postelí, nábytok je starý, každý kút dýcha atmosférou bývalých kasární. "A to sa už situácia zlepšila, lebo keď útvar otvárali, mal kapacitu až 250 ľudí. Potom sa zmenil zákon - každý utečenec musí mať k dispozícii aspoň 3 metre štvorcové a kapacita klesla na 162 miest. Po mojom nástupe sme to tu dali v rámci možností do poriadku, vymaľovali sme priestory, zmenili trochu organizáciu práce. Už druhý rok atakujem ústredie v Bratislave, aby nám dali financie na rekonštrukciu a verím, že tento rok sa to už podarí," konštatuje JUDr. Laškody. V súčasnosti v tábore pracuje 44 policajtov a 28 civilných zamestnancov.
"Naši ľudia sú očkovaní vlastne len proti žltačke, hoci sme tu už mali tuberkulózu, svrab, ovčie kiahne, žltačku, ba aj AIDS a podozrenie bolo aj na maláriu. Vlani v máji sme kvôli všiam museli sme spáliť všetko, vrátane posteľnej bielizne a matracov. Policajti dostávajú za rizikové prostredie 300 korún a civilní zamestnanci až 2-tisíc. Čo k tomu dodať?," poznamenáva JUDr. Laškody.
Jednou z priorít rekonštrukcie je preto vybudovanie osobitného vchodu do jedálne. V súčasnosti sú časti pre personál a cudzincov oddelené len závesom, nad čím hygienici musia zatvárať nielen obe oči, ale ešte aj kurie na nohách...
"Ideálne podmienky tu nie sú, ale ani najhoršie - ani raz sme nemali sťažnosť zo strany utečencov, hoci sme tu mali návštevy z rôznych svetových inštitúcií, ktoré túto problematiku sledujú," dodáva riaditeľ tábora.
Kvôli prehľadnosti sú utečenci rozdelení do farebne odlíšených sektorov. Perličkou je, že kopírujú farby našej štátnej vlajky. V modrom a červenom sú muži, ktorí sú najčastejšími obyvateľmi tábora, biely sektor patrí matkám s deťmi a rodinám. Celý ansambel tábora sa musí prispôsobiť režimu, ktorý začína ráno o šiestej budíčkom a končí večer o desiatej povinným nočným kľudom.
"Počas dňa majú presne stanovené hodiny na vychádzky pred budovou, matky s deťmi majú k dispozícii aj malé ihrisko. V budove je spoločenská miestnosť, kde majú televízor a spoločenské hry. V režime dňa je aj práca s psychológom. Utečenci môžu telefonovať pomocou kariet, čo v hojnom počte využívajú. Kam volajú, to si možno len domyslieť," vysvetľuje sprievodca.
V areáli tábora je k dispozícii lekár a zdravotná sestra, väčšina zamestnancov ovláda angličtinu či ruštinu. Otázka znie, kto sú vlastne obyvatelia tábora? Čo ich prinútilo vydať sa na tisíce kilometrov dlhú cestu do vysnívaného raja? "Väčšina z nich pochádza z Indie, Pakistanu, Bangladéšu, Číny či Arménska, ale mnohí utekajú aj z Čečenska, Iraku či Gruzínska. Občas sú medzi nimi vysokoškolsky vzdelaní ľudia, ktorých k úteku donútilo politické prenasledovanie, strach z vojen a nepokojov, ale gros utečencov na to malo ekonomické motívy," myslí si táborový psychológ. Jeho slová dokazujú fakty - vlani požiadalo o azyl viac ako 10-tisíc migrantov, dostali ho jedenásti!!!
Pokiaľ ide o spolužitie ľudí rôznych národov a vierovyznaní, ktorí by sa v bežnom svete nezniesli, vedenie tábora to má premyslené. "Skúsenosti nás naučili, že nemôžeme dať vedľa seba Indov a Pakistancov a problémom sa vyhneme aj oddelením Číňanov od Vietnamcov. Na druhej strane rešpektujeme ich vyznanie - kresťania tu normálne slávia Vianoce, moslimovia zase svoj ramadán," vysvetľuje JUDr. Laškody. Podľa jeho slov zatiaľ k vážnejším konfliktom v tábore nedošlo. Bili sa vraj iba raz, keď jeden z mužov ukradol susedovi telefónnu kartu a nechcel sa priznať.
"Niektorí ešte majú peniaze, iní sú už celkom na mizine. Mnohí prídu na to, že je výhodné požiadať o azyl, lebo sa tak dostanú do azylového tábora, odkiaľ sa dá ujsť. Dôkazom mojich slov je to, že niektorí obyvatelia sa k nám vrátia. Ak ujdú a prekročia hranice, opäť ich kvalifikujú ako ilegálnych migrantov a skončia u nás," hovorí riaditeľ, ktorý nemá problém pri kontakte s utečencami. "Niektorí boli milí. Stalo sa mi, že jedna rodina, ktorú som prehovoril k návratu do vlasti, ma pozvala do Číny na dovolenku," dodáva na záver.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z južného Zemplína nájdete na Korzári Dolný Zemplín
