trojnásobného slovenského majstra obliekli iba Cejkovčan Ján Pivarník a stále aktívne hrajúci Marián Timko. Hoci belasí momentálne okupujú spodné priečky prvej slovenskej ligy a vážne zápasia o udržanie sa medzi elitou, hrať za klub z Tehelného poľa je pre každého futbalistu cťou a vyznamenaním.
Prestup prvý
Erik Takáč futbalovo vyrastal v Slovenskom Novom Meste. Na dedinke, ktorá spája Slovensko a Maďarsko, nemal veľa príležitostí hrať kvalitné stretnutia, no vďaka nepoddajnosti a usilovnosti sa mu darilo vynikať nad ostatnými. Netrvalo dlho a jeho čuch na góly si všimli v neďalekom druholigovom Slavoji Trebišov.
"Pamätám sa, ako ma prišiel prehovárať vtedajší manažér klubu Ján Zuzčin. Nedal som sa dlho presviedčať a prišiel som sa ukázať na tréning. Trénerovi Mikulášovi Komanickému som sa pozdával, nuž som v kádri nabitom viacerými zvučnými menami ostal," listoval v pamäti šikovný útočník, ktorému však spočiatku robilo najväčšie problémy realizovanie jeho prvoradej úlohy strieľanie gólov.
Aj preto putoval na hosťovanie do Veľkých Kapušian. Vrátil sa do ešte druholigového, no už čoskoro zostupujúceho Slavoja. "A začalo sa mi dariť! V sezóne 2000/2001 som sa na jeseň ešte trápil, keď som zaznamenal iba štyri góly, no jarná časť mi vyšla ako z partesu. Sieť súperových brankárov som napol štrnásťkrát, z toho štyri góly som dal v poslednom zápase Veľkému Šarišu, a spolu s Milošom Gallom som sa stal najlepším strelcom tretej ligy," spomínal na príjemné obdobie.
Prestup druhý
O hráčov so streleckými schopnosťami je vždy a všade záujem, nuž a pre Erika Takáča bola vizitka najlepšieho kanoniera regionálnej východoslovenskej ligy pozvánkou do viacerých zaujímavých klubov. Hoci oň ako prvý zavetril humenský Chemlon, prednosť dostala Koba Senec. "Mnohí sa mi čudovali, prečo odchádzam ďaleko od domova, a neostanem radšej v blízkom Humennom. Aj keď som sa krátko po prestupe zamýšľal nad tým, či to bolo správne, s odstupom času toto rozhodnutie neľutujem a myslím, že práve pôsobenie pri Seneckých jazerách mi pomohlo k výraznejšiemu posunu do veľkého futbalu," priznal dvadsaťdeväťročný futbalista.
Práve v drese Koby sa dočkal doposiaľ svojho najväčšieho úspechu v kariére, keď Senec vo finále Slovenského pohára v Považskej Bystrici porazil v roku 2002 Matador Púchov. Zverenci Ladislava Molnára si vtedy senzačne vybojovali účasť v Pohári UEFA, no stroskotali už v predkole na NK Široky Brijeg z Bosny a Hercegoviny. "Napriek tomu to považujem za svoj najkrajší zážitok. Hrať európske poháre či reprezentačný celok by chcel azda každý futbalista, mne sa zatiaľ podarilo iba to prvé, no som vďačný aj za to," skromne poznamenal.
Prestup tretí
V januári 2003 sa Erikovi Takáčovi splnil ďalší sen. Hoci tajne dúfal, že by si prvú slovenskú ligu mohol zahrať v drese seneckej Koby, napokon sa mu pritrafilo ešte čosi lepšie, s ponukou na prestup ho oslovil bratislavský Slovan. "Ponuka z Tehelného poľa sa neodmieta. V tom čase sme boli stále v hre o titul a pod taktovkou Dušana Radolského sme oň bojovali až do samého záveru súťaže. Z jeho zisku sa napokon radovala Žilina, ale pre mňa to bolo užitočné obdobie. Nabral som množstvo skúseností a navyše vo výbornom klube," tvrdil Erik s úškrnkom, že najslávnejší slovenský futbalový klub je paradoxne zároveň najnenávidenejším pod Tatrami. Ako hráč belasých si totiž vypočul už toľko nadávok, žeby mohol pokojne o nich napísať knihu.
"Sledujem však aj snaženie svojich bývalých spoluhráčov v Trebišove. Sú na najlepšej ceste k postupu do druhej ligy, budem im silno držať palce, aby im to vyšlo. Ale zároveň sa budem snažiť, aby sa Slovan s Trebišovom v budúcej sezóne nestretol... V prvej lige sa musíme jednoznačne zachrániť!" zdôraznil na záver debaty Erik Takáč, ktorý má na svojom konte zatiaľ jediný gól v najvyššej súťaži. Strelil ho v televíznom zápase na ihrisku Žiliny (3:3), ale pevne verí, že čoskoro pribudnú aj ďalšie.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z južného Zemplína nájdete na Korzári Dolný Zemplín
