oslepol, keď mal jeden osem a druhý trinásť rokov. Napriek tomu dnes tvrdia, že ich to neobralo o detstvo a ako unisono dodávajú, bola to dobrá škola života. Vyrovnanejšieho, ale aj nekompromisnejšieho Jána tento životný zlom postavil do polohy dievčaťa pre všetko, spontánnejšiemu a humorom sršiacemu Vladimírovi pridelil chlapské roboty. Napriek odlišným náturám a vekovému rozdielu vždy robili všetko spolu. Spolu vybudovali dvojdom, v ktorom dnes bývajú, spolu podnikajú a veľa spoločného majú aj ich manželky sú totiž sestry. Spolu derú poslanecké lavice v sninskom mestskom parlamente, obaja uvažovali o kňazskom povolaní, obaja majú narodeniny v deň štátneho sviatku a obaja majú po štyri deti. Trochu rovnakí, ale v mnohom rozdielni - bratia Ján a Vladimír Čopovci face to face.
Križovatky stredu a východu
"No, sme také celkom pekné križovatky otec pochádza z Uble a mamička z Liptova, ale my sme sa narodili v Starine - ja 17. novembra a Vlado 8. mája čiže na štátne sviatky," smeje sa starší 40-ročný Ján. Ako dodáva o päť rokov mladší Vladimír, dodnes spomínajú na nádherné detstvo uprostred lesov a lúk, v ktorom nemali miesto počítače či vysedávanie po podnikoch. "Väčšinu voľného času sme trávili vonku, obaja sme športovo zameraní futbal, hokej, lyžovanie, bicyklovanie, to bol náš život. Keď mal Vlado 4 roky, dostal skutočný detský bicykel, čo bola na tie časy nevídaná vec. Celá dedina sa na ňom naučila bicyklovať," hovorí Ján.
Obaja drali lavice na tej istej škole na Švermovej ulici - ako prvý Ján, ktorému boli vždy bližšie technické predmety. Vladimír, ktorý vďaka staršiemu bratovi získal unikátne postavenie medzi staršími deťmi, matematiku neznášal, viac ho to ťahalo k humanitným vedám. "Zemepis a dejepis som zbožňoval a chcel som ich aj študovať, ale nevyšlo to. V zemepise by ma ani dnes nikto nedobehol overil som si to pri rôznych súťažiach," smeje sa Vladimír.
Inou a predsa rovnakou cestou
Už v detstve jasné profilovanie bratov rozdelilo Ján si to namieril na strednú elektrotechnickú školu do Michaloviec, Vladimír zase na sninské gymnázium. "Býval som síce na internáte, ale vždy ma to ťahalo domov, takže s bratom som veľmi kontakt nestratil, aj keď sme boli každý v inom meste. Nezmenilo sa to ani počas štúdií na elektrotechnickej fakulte v Košiciach. Vždy som bol skôr domácky tip," zamyslí sa Ján. Ako priznáva, istú dobu celkom vážne uvažoval o štúdiu teológie, ale láska ho nasmerovala trochu inde.
"Brat mal o mojich láskach vždy prehľad a tú, ktorú som si zobral, som miloval už v druhom ročníku na strednej škole. Stretávali sme sa v kostole, boli sme taká partia mladých ľudí, ktorá sa aj za totality otvorene priznávala k viere a mala z toho potom veľké problémy. (smiech) Ženil som sa ešte počas štúdia a prvý syn prišiel na svet o dva roky neskôr," spomína Ján. Pravdaže, do "krúžku" patril aj brat Vladimír, ktorý sa zahľadel do sestry bratovej ženy. Na jeho svadbe sa ocitli v pozícii prvého družbu a prvej družice a o dva roky bola druhá svadba z bratov sa stali švagrovia.
Spoločné hniezdo
Akoby to nestačilo, ich cesta išla rovnakým smerom aj pri hľadaní rodinného hniezda. "Svokrovci mali ako asananti právo na náhradný dom a tak sme sa pustili do stavby a rovno do dvojdomu. Nasťahovali sme sa doň v roku 1992," hovorí Vladimír Čop, ktorý sa kvôli láske k svojej žene vzdal štúdia pedagogiky. "Aj ja som uvažoval o teológii, ale silnejšia bola túžba venovať sa výchove detí a napokon to nebolo ani jedno ešte počas vojny som sa oženil. Ale neľutujem," hovorí Vladimír.
Nerozluční
Ján ihneď po skončení vysokej školy nastúpil do sninského "komunálu", kde i napriek diplomu absolvoval celú tortúru od robotníka až po vedúceho. "Ja som to tak chcel a bola to dobrá škola. Keď sa v roku 1990 začala malá privatizácia, s priateľom sme sa dali na podnikanie v sklenárstve. Brat tam vtedy nastúpil ako zamestnanec. Mojím spoločníkom sa stal v roku 1997 - odvtedy to ťaháme spolu nielen ako bratia, švagrovia a spolubývajúci, ale aj ako podnikatelia," dodáva Ján Čop, ktorý má ambíciu po dokončení výstavby firmu prenechať bratovi a skúsiť čosi iné.
Protiklady
Na otázku, čo obdivujú a naopak neznášajú jeden na druhom, odpovedali bez veľkého rozmýšľania. "Obdivujem jeho otvorenosť a to, že nemá zábrany povedať priamo, čo si myslí. Vadí mi to, že je taký tvrdohlavý, puntičkársky a najmä strašne poriadkumilovný v tomto som tak trochu opak," hovorí Vladimír. Ján kontruje, že niekto musí byť zodpovednejší. "Stále som bol starší a vždy som na teba dohliadal a nejako mi to aj zostalo," obráti sa k bratovi. Ako dodáva, na ňom mu vadí práve jeho menšia poriadkumilovnosť, ale obdivuje na ňom spontánnosť, prirodzený zmysel pre humor a zábavnosť.
Spojené nádoby
Kto je v čom lepší? "Nikdy medzi nami nebola rivalita, rodičia nás viedli k láske a porozumeniu a to isté sa snažíme dávať aj svojim deťom. Obaja máme po štyri napoly synovia a dcéry, len vekovo sú opační on má starších synov, ja zase dcéry. Ale šofér som určite lepší ako on," tvrdí Vladimír. "A ja zase ekonóm, takže sa akosi dopĺňame," kontruje s úsmevom Ján. Ako prezrádza Vladimír, aj v poslaneckých laviciach sú trochu iní, politika je vraj Jánova záľuba, ktorej sa venuje už desaťročia. "Ešte ako študent čítal noviny od a po zet a každý sa čudoval. Zostalo mu to dodnes a myslím, že sa v tom aj viac vyzná ako ja. Baví ho to," vysvetľuje Vladimír.
Perlička na záver. Šuster má často deravé topánky - platí to aj u Čopovcov? "Žiaľ, áno, keď deti rozbili okno, trvalo tri mesiace, kým sme ho zasklili, hoci je to náš každodenný chlebíček. (smiech) Puknuté máme aj sklo na dverách, ale povedal som, že ho vymením, až keď sa rozbije úplne. Zatiaľ sa nerozbilo a už nejaký ten rôčik to trvá," dodáva so smiechom Ján.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z južného Zemplína nájdete na Korzári Dolný Zemplín
