Evidentné umelecké nadanie dieťaťa, ktoré nosí meno jedného z Troch kráľov Melichara, ihneď spoznal každý. Žiaľ, za "starých" čias syn z viacdetnej roľníckej rodiny nemal veľa možností rozvíjať svoj talent. Múzy ho však neopustili a dráždili ho dovtedy, kým sa neprihlásil na vysokú školu výtvarných umení v Prahe. Melichar však na škole vydržal pár týždňov a presedlal na štúdium pedagogiky, ktoré ho však držalo len dva mesiace, kým sa rozhodol definitívne nastúpil na teológiu. Na otázku, či je viac farár alebo umelec, si nedokáže odpovedať ani dnes. Nech sa páči kňaz, výtvarník, básnik, spevák a ako sám priznáva hlavne bohém Tiszai Nagy Menyhért.
Ak by ste na prahu staručkej kalvínskej fary v Malom Horeši zariadenej štýlovým historickým nábytkom čakali seriózneho a adekvátne prísneho pána v sutane, asi by ste zostali sklamaní, pravdaže v dobrom. Melichar (po maďarsky Menyhért) Nagy totiž napriek svojmu veku srší optimizmom a energiou na diaľku a svojich hostí bez okolkov víta v domácom oblečení. Beťárske iskierky v očiach a fičúrsky úsmev pod hustými fúzmi si každý všimne hneď pri podaní rúk. "Som kňaz to áno, ale nie fanatik. Viera a Boh sú pre mňa rovnako dôležité ako múzy, ktoré ma neustále volajú ja nielen maľujem, ale aj píšem básne, spievam a môžem smelo povedať, že aj tancovať viem dobre," smeje sa Melichar Nagy, ktorý o pár dní oslávi okrúhlu 60-tku. Ako sám hovorí, tieto dve protichodné veci ním lomcujú vlastne celý život.
"Keď som si vybral teológiu, na priváte som býval s priateľom, ktorý tiež maľoval, čo mi veľmi pomohlo. A nemyslite si, že sme sa len modlili (smiech). Bol to študentský život so všetkým, čo k tomu patrí. No, pravdaže, ja som sa venoval najmä maľovaniu učil som sa technike, pravidlám, používaniu farieb, miešaniu to ma totiž predtým nemal kto naučiť. V tom čase sme sa stretávali aj s mnohými známymi českými umelcami, ale päť rokov štúdia preletelo a ja som sa ocitol na prvom pôsobisku na Žitnom ostrove. Tam som už maľoval dosť málo," spomína kňaz.
Na západe Slovenska pôsobil rovných päť rokov, potom ho ústredie preložilo do Malého Horeša, kde pôsobí až dodnes. Nové prostredie prijalo nekonformného kňaza trochu s rozpakmi, ale ľudia si zvykli. "Ani tu som nemaľoval hneď od začiatku, len občas, keď ma kopla múza. Tá však bola čoraz nepokojnejšia a ja s ňou. Prečo vlastne maľujem? Neviem - potrebujem to, musím dostať na plátno to, čo je v mojom vnútri," zamyslí sa M. Nagy.
K umeleckému prídomku Tiszai sa dostal tiež zaujímavým spôsobom dal sa ešte raz pokrstiť, pravdaže, symbolicky. "Na odlíšenie od ostatných Nagyovcov, ktorých je na Medzibodroží ako maku, som potreboval umelecký pseudonym a všetci si naň veľmi rýchlo zvykli," dodáva.
Intenzívnejšie sa tvorbe začal venovať až v posledných 15 rokoch a dnes pendluje medzi Malým Horešom a tvorivou dielňou v maďarskej dedinke Aranysapátii, kde žije aj jeho manželka. Väčšinu týždňa prežije tam, lebo omše máva len dvakrát týždenne, inak chodí slúžiť len pohreby alebo krsty, čo v maličkej dedinke na pohraničí až také časté nie je. "Mám tri deti, už sú veľké. Syn je tiež farár a rovnako ako ja maľuje. Sme taká správne umelecky strelená rodina, len manželka je trochu iná je ekonómka (smiech). Aj ostatné deti sú umelecky nadané a čo ma teší, aj moja malá vnučka, ktorá žije v Prahe. Jej obrázkami mám olepenú celú kuchyňu," prezrádza umelec.
Podobne ako on sám by vás asi prekvapila aj jeho tvorba nie sú to len monotónne krajinky, suché portréty či náboženské motívy, ktoré by ste čakali od kňaza. Na svojich impresionisticky ladených olejových "švihovkách", špecifických hrubšími vrstvami rozihraných farieb, sa vôbec nevyhýba ženským a mužským aktom, zobrazeniu lásky, rozorvanosti vnútra... Rovnako ani iným svetským, na kňaza provokatívnym a mimoriadne odvážnym témam. Oslovia vás hneď, volajú vás skúmať ich, rozmýšľať o tom, čo umelec asi cítil, keď vznikali. Ponárate sa do nich, sledujete prelínanie farieb, ťahy štetca a potom sa zrazu začnete pýtať: Ako toto mohol namaľovať kňaz?!
"Nie som orientovaný len na jednu tému, ja sa žiadnej nevyhýbam. Maľujem, čo vidím okolo seba keď ma to zaujme, prenesiem to na plátno. Neraz sa stane, že mám rozrobených a nedokončených aj 10-15 obrazov, inokedy sa trápim len na jednom," vysvetľuje.
Umelec sa nevyhýba ani trojrozmernému priestoru, interiér fary okrem vzácnych kusov nábytku (ktorý zbiera ďalšia vášeň) zdobia aj desiatky drevených artefaktov, ktoré vytvoril on sám. Ako prezrádza, píše aj básne a nahral aj CD náboženských piesní, ku ktorým sám zložil hudbu, aj ich naspieval. Pokiaľ ide o jeho výtvarnú tvorbu, nie je umelcom, ktorý má ambície sa za každú cenu presadiť. Ono to prišlo samo. Prvú výstavu mal v Kráľovskom Chlmci ešte v osemdesiatych rokoch a odvtedy má za sebou samostatné či súborné výstavy v celej Európe. Počet diel, ktoré vytvoril, neodkáže odhadnúť, lebo väčšina z nich je v súkromných zbierkach. "Obrazy darúvam tým, ktorých mám rád, niektoré predám, ale nemaľujem pre peniaze. Dnes ich nájdete po celom svete - od Austrálie po Kanadu," hovorí.
Aké sú jeho plány do budúcnosti? Už o pár dní, 10. mája, otvorí v Slovenskom technickom múzeu v Košiciach svoju jubilejnú výstavu nazvanú 60+60. "To prvé číslo je môj vek, ktorým sa netajím, to druhé je zase počet obrazov, ktoré vystavujem," vysvetľuje.
S kňazstvom vraj už končí a odchádza do Aranysapátii, kde chce tvoriť, oddychovať a venovať sa veciam, na ktoré doteraz nemal dosť času. "Som tu rovných 35 rokov a keďže budem mať 60, požiadam o odchod do dôchodku. Viete, po istom čase sa kňaz napriek zanieteniu unaví a potom sa opakuje, a to ja nechcem. Myslím, že som už povedal svojim veriacim všetko, čo som mal. Naviac, stále som bol, som a zostávam bohémom aj napriek svojmu povolaniu. Viete, ja nechcem byť nesmrteľný chcem iba to, aby si ľudia uvedomili: aj ja som človek," dodáva na záver.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z južného Zemplína nájdete na Korzári Dolný Zemplín
