multivitamínového džúsu (ako to už pri športovcoch telom aj dušou býva) nám o sebe prezradil kadečo. Perličkou je, že gymnázium, ktorému už štyri roky šéfuje, opustil len počas štúdií na košickej Prírodovedeckej fakulte, kde strávil päť krásnych študentských rokov.
"Študoval som tu nielen ja, ale aj všetci moji súrodenci a ich životní partneri. Dokonca aj švagor, ktorý si zobral moju jedinú sestru, tu istý včas pôsobil ako riaditeľ. Aby bol obrázok kompletný, tradícia sa dedí ďalej - chodili sem alebo chodia všetky naše deti. Nepreženiem, keď poviem, že meno Repovský sa tu počas histórie školy asi vyskytovalo najčastejšie," smeje sa Miroslav Repovský.
Ako prezradil, detstvo prežil v neďalekých Veľatoch a už vtedy ho viac zaujímali číslice ako pestvá a nadbytočnú telesnú energiu vybíjal pri futbale. Voľba, či pôjde športovým smerom alebo vedeckým? Vybral si vedu, ale nedokázal sa vzdať ani futbalu.
"Vždy to bol môj relax popri náročnom štúdiu a neskôr učiteľovaniu. Nikdy nezabudnem na roky, keď som hral za Trebišov - bolo to hneď po skončení vysokej školy, keď som nastúpil na gymnázium. Od ôsmej do desiatej som si odučil hodiny, potom som šiel na dve hodiny na tréning, od dvanástej zase škola a od druhej opäť trávnik. No a keďže som si musel robiť aj prípravy, doma ma čakala ďalšia robota. Naviac, tieto hektické časy sa skombinovali s narodením syna, ktorý toho prvé roky veľa nenaspal...," vysvetľuje s úsmevom poslanec, ktorému ani tieto "obrátky" nestačili a pustil sa do štúdia informatiky.
"Matematika je moja láska, hoci to málo ľudí chápe a vášeň pre počítače z toho celkom logicky vyplynula. Ešte v roku 1988 sme sa pustili do budovania školského výpočtového strediska a ako jedna z prvých škôl na Slovensku sme zavádzali moderné technológie. Mnohí sa k internetu dostávajú až teraz, my sme ho mali už v roku 1995," spomína Miroslav Repovský. Rovnakej vášni vraj podľahol aj jeho starší syn a technicky orientovanú rodinu, kde majú číslice, výpočty, logika a analytické myslenie tradíciu, dopĺňa mamina, ktorá vyštudovala stavbárinu. Jedinou výnimkou rodiny je mladší syn, ktorého to skôr ťahá k humanitným vedám.
"Práve tieto aktivity "vyrovnávam" športom - najmä futbalom. V bránke si dokonale oddýchnem - háčik je v tom, že sa toho nedokážem vzdať, hoci mi to lekári zakázali. Pred rokmi som mal zdravotné problémy a odporučili mi, aby som šport pekne nechal športom. Žiaľ, asi nie som dobrý pacient, lebo dodnes hrávam - chytám za rodné Veľaty. Ale už je to fakt posledný rok," smeje sa riaditeľ gymnázia, ktorý sa na trávniku stretáva aj so svojimi žiakmi.
Apropó, asi máloktorý Trebišovčan vie, že tento vášnivý matematik, počítačový maniak a poslanec, nie je žiadne béčko ani v halovom futbale. Ako nám prezradil, bol členom československej reprezentácie a absolvoval Majstrovstvá sveta v tejto disciplíne v Brazílii (1982), v Austrálii (1988) a Majstrovstvá Európy v Portugalsku, odkiaľ vtedajšie Československo odchádzalo so striebornými medailami. "Najsilnejším zážitkom bola Brazília - s domácim mužstvom sme hrali v obrovskej hale v Sao Paolo za mohutného fandenia 20-tisícového davu divákov, ktorí spievali a tancovali sambu. Iste, prehrali sme 4:1, ale bol to najlepší výsledok, aký z duelu s Brazíliou na tom šampionáte vzišiel. Na druhý deň sme boli hviezdy. Bolo to úžasné," spomína riaditeľ, ktorý si okrem Veliat občas zakope aj v Košiciach s partiou seniorov.
Sám seba považuje za prísneho, ale nielen smerom k iným. "Aj k sebe a pokiaľ ide o autoritu, myslím, že vznikla prirodzene. Matematiku a študentov mám veľmi rád a keď vidím odozvu na druhej strane, som šťastný. Tešia ma najmä tí, ktorých som "nakazil" svojou láskou k matematike a rozhodli sa ju študovať," zamyslí sa. Jeho najkrajší zážitok z učiteľovania sa však neviaže k vášnivému študentovi matematiky, ale k dáme, ktorá dnes pôsobí ako členka Slovenského národného divadla Ingrid Timkovej.
On vtedy len začínal a Ingrid mu stále tvrdila, že matematiku a a fyziku nikdy potrebovať nebude. "Už vtedy bola skvelá herečka - nikdy nezabudnem na jednu hodinu - celý čas na mňa uprene hľadela a nespustila ma z očí. Bolo to jeden jedinýkrát v mojom živote, kedy som pred katedrou nevedel, čo mám robiť. Nikdy predtým ani potom sa mi to nestalo - bola tá najdlhšia hodina v mojom živote," smeje sa Miroslav Repovský. Ako dodáva na záver, ako viackrát, aj vtedy mal pravdu. "Satisfakciou bola pre mňa televízna inscenácia Rozruch na onkológii, kde hrala lekárku. Pasáž, v ktorej detailne vysvetľovala niektoré fyzikálne deje, dokázala, že tá "moja" fyzika predsa len zbytočná nebola," dodáva na záver Miroslav Repovský.
Text k foto: "Jediný, kto ma za tie roky za katedrou vytočil bola Ingrid Timková," smeje sa Miroslav Repovský.
Autor: ver
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z južného Zemplína nájdete na Korzári Dolný Zemplín
