fantázie. Na jej pestrých krídlach vidieť svet v trošku inom svetle. Svet, na ktorý sa všetci dívame inými očami. Svet stále ten istý, ale vďaka miliardám párov očí predsa vždy originálny a výnimočný. Taký je aj v očiach Ladislava Majorošiho z Ľubice. Iný pri každom pohľade. Raz skutočný, inokedy imaginárny s nádychom abstrakcie. Ten prvý cez zdanlivo neúprosne chladný objektív kamery, druhý prenesený na maliarske plátno cez filter pocitov.
Rodák z Michaloviec vymenil tamojšie nížiny za rozmanitú scenériu horného Spiša pred ôsmimi rokmi. Nevymenil však svoje koníčky. Práve naopak. Jeho vzťah k maľovaniu i videotvorbe len nabral na intenzite. Aj keď mu kedysi ani vo sne nenapadlo, že práve táto kombinácia mu najviac zachutí. "Nemyslím, že patrím medzi ľudí, ktorí od malička vedeli, čím presne budú," podotkol L. Majoroši. Ale keď sa po gymnáziu začal venovať štúdiu na vysokej škole, aj jeho budúcnosť nabrala reálnejšie kontúry. "Keďže sa mi nepodarilo na prvýkrát dostať na vysokú školu výtvarných umení, povedal som si, že druhýkrát sa nepokúsim a radšej to skúsim nejakou okľukou," fiškálsky nadhodil umelec spomínajúc na minulosť.
Okľuka v jeho prípade znamenala štúdium výtvarnej výchovy na univerzite v Prešove. Odvtedy namaľoval už veľa obrazov, absolvoval desiatky výstav a vystriedal viacero zamestnaní. Až dospel do štádia, že umenie sa mu stalo chlebíkom. "Ja som taký typ, čo nevydrží dlho na jednom mieste. Tak päť, šesť rokov a dosť. Ináč hrozí, že človek zapadne do vychodených koľají, do stereotypu, v ktorom už nemá chuť robiť niečo inak. Vo všetkom, čo som robil, som mal istú slobodu a to mi vyhovovalo. No a teraz som na voľnej nohe," s tajomným úsmevom načrtol pán Ladislav svoju profesionálnu dráhu.
Zatiaľ poslednou zastávkou, na ktorej pobudol svojich povestných šesť rokov (a ešte pár bonusových mesiacov navyše), bola lokálna televízia v Ľubici. Práve tu naplno a úspešne rozvinul aj svoj druhý koníček, videotvorbu. O tom, že to nebolo len o mlátení prázdnej slamy, svedčí aj viacero ocenení z rôznych súťaží a prehliadok. Za najväčší úspech L. Majoroši považuje výborné umiestnenie na medzinárodnom festivale videotvorby Košický zlatý žobrák.
Spájať abstraktný svet maliara s technickým svetom kameramana sa na prvý pohľad nezdá byť dobrý nápad. Pod maskou odlišnosti sa však skrýva spoločné jadro, ktoré poskytuje neuveriteľne veľa možností, ako sa človek môže dívať na krásu okolo seba. V maliarskej tvorbe L. Majorošiho prevláda bezhraničná fantázia, v ktorej sa necháva viesť momentálnymi pocitmi. "Ja mávam rôzne obdobia. Niekedy maľujem krajinky, niekedy figúry. V minulosti som sa veľa venoval abstraktným veciam. Ten štýl nemal oficiálny názov, ale hovorilo sa mu lyrický abstrakcionizmus," postrašil cudzími slovami optimisticky naladený maliar a kvôli lepšiemu efektu pridal aj polovážny výraz tváre.
Lásku k tvorivej práci, ktorú cítiť sálať z každej jeho bunky, by však nezastrel žiadnym výrazom. Koniec-koncov, ani na to nemá dôvod. "Keby som sa nejakým spôsobom výtvarne nerealizoval, určite by sa mi žilo ťažšie. Pri maľovaní sa jednoducho oslobodím od všetkého. Najradšej maľujem pri hlasnej hudbe. Takže, keď sa hovorí, že maliari radi utekajú do ticha svojich ateliérov, pre mňa je to blbosť. Ja tvorím v hluku ateliéru. Najviac počúvam Beatles, takže je to taký pohodový hluk, ktorým ľudí veľmi neotravujem," zasmial sa L. Majoroši a na spestrenie pridal ešte jeden svoj kedysi neodmysliteľný rituál. "Mal som starý vlnený sveter. Keď som si ho obliekol, cítil som sa naladený na to, aby som mohol začať maľovať. Už ho nemám. A ako teraz maľujem? No, bez svetra," nezaprel skúsený maliar svoj zmysel pre humor.
Osvedčeným spôsobom pretvárania reality do fantazijných tvarov sú preňho potulky prírodou. Z každej si donesie nejakú skicu. "Urobím si len jednoduché záznamy. Potom to doma leží niekedy aj pol roka, ale aj po čase mi tá skica dá viac, ako keby som namaľoval obraz. To ma totiž tlačilo k realizmu. Skica mi pripomenie celú scenériu, hru svetla a tieňov a dokonca i vôňu. Fantázia vtedy pracuje na plné obrátky a je len na mne, ako jej popustím uzdu."
Univerzálnym zdrojom inšpirácií, v ktorých sa v zvláštnej symbióze spája jeho maliarske i kameramanské videnie, sa stali krásy Spiša. "Je tu toho veľmi veľa pre oko kameramana i maliara. Krajina má charakteristický ráz a človek v nej nájde veľmi veľa," zhrnul L. Majoroši výsledky svojich dlhoročných pozorovaní.
Vnímať svet ako maliar voľným okom a pozorovať život cez kameru je svojím spôsobom akási pozitívna schizofrénia. Obe formy umenia sú odlišné a predsa tak príbuzné. "Maliar pozerá na krajinu, na ľudí, na čokoľvek bez obmedzenia. Kameraman má zase kukátko, takže jeho pohľad je ohraničený. Technické záležitosti sú síce ďaleko náročnejšie, ale na druhej strane, kamera poskytuje aj možnosť experimentovať. Ale vždy je všetko o tvorbe a to je podstatné."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z južného Zemplína nájdete na Korzári Dolný Zemplín
