budúcnosti či ohľady, že obeťou krvnej pomsty je váš sused alebo malé dieťa, tu už veľa rokov nemajú zmysel. Miesto, ktoré na diaľku nepochopíte - musíte sa tam ocitnúť a nadýchať sa jeho boľavej vône, odskúšať si na vlastnej koži strach a hrôzy... Etnickým konfliktom zmietané Kosovo vám musí začať prúdiť v žilách a hoci veľmi rozmýšľate, prečo sa títo ľudia nevedia dohodnúť, na nič neprídete. Ich spôsob života, filozofiu aj to, prečo to robia tak a nie tak ako my, v tzv. civilizovanom svete, musíte brať len ako fakt a naučiť sa s tým žiť.
Pochopili to aj desiatky trebišovských profesionálov, ktorí vlani v októbri odišli na pol roka na nepokojný Balkán a pred pár týždňami sa s nošou zážitkov a šokujúcich skúseností vrátili domov. Napodiv, dvadsiatim deviatim z 98 to nestačilo a dali si repete na ďalších šesť mesiacov. Medzi nimi aj 35-ročný major Ján Parimucha, zástupca veliteľa 4. zmiešaného československého práporu v rámci jednotiek KFOR a šéf slovenského kontingentu v Kosove. Na ďalšie dlhé mesiace necháva doma manželku a 12-ročného syna. Prápor, zostavený z viac ako štyroch stoviek českých a slovenských vojakov operoval v lokalite Priština, Oblič a Podujevo s rozlohou 1150 kilometrov štvorcových.
Do nepokojmi zmietaného územia išiel na mierovú misiu s cieľom ochraňovať tunajšie obyvateľstvo a jeho majetok, chrániť školy, kostoly, kultúrne pamiatky, strážiť ešte fungujúce firmy. Neustále sa v bojových autách presúval po území, na ktorom je 70 dedín a 18 miest. Chlapci dlhé dni spávali len v autách a boli chvíľky, keď nespali vôbec. Slovo oddych tu bolo luxusom, nikto nemá chuť na tradičné civilizačné radovánky. Najlepšou a najúčinnejšou bol spánok!!!
Pred odchodom musel celý ansambel absolvovať náročný špeciálny výcvik a pri potení krvi si chlapci možno neraz povedali: Do kelu, na čo nám toto bude dobré! Dnes na dlhé hodiny driny na buzer placi spomínajú v dobrom, každý detail výcviku im totiž v Kosove pomohol a využili ho celý do posledného puntíku. "Je to iný svet a my sme nevedeli do čoho ideme. Albánci, ktorých je väčšina, chcú etnicky aj nábožensky čisté Kosovo - bez Srbov a je im jedno ako to dosiahnu. Raz začnú jedni, potom druhí a tak to ide dokola. Dôsledok? Nuž, to, že sme tam odchádzali na mierovú misiu, ale v marci sa veľmi vážne začala podobať bojovej. Ocitli sme sa priamo uprostred vypaľovaných domov, kostolov, ulíc, kde vybuchovali bomby, zomierajúcich ľudí...Celé to odštartovala smrť srbských detí, ktoré sa utopili," spomína major Parimucha.
Ako podľa šablóny, jedna hrôza nasledovala druhú a chlapci zažili peklo v priamom prenose. V bojových vozidlách, bez oddychu, spánku, možnosti spojenia sa s rodinou a šance vedieť čo sa deje na iných miestach, brázdili územia a "hasili" konflikty, pomáhali, zachraňovali, čo sa dalo. Neraz stáli tvárou v tvár sfanatizovaným davom. "Extrémisti to majú skvele zorganizované ako prvé idú v dave malé deti, ktoré slúžia ako živé štíty, po nich idú učitelia, intelektuáli a napokon je z toho lavína ľudí, ktorých nič nezastaví. Samotných extrémistov je medzi nimi len pár dvaja, traja, ale tí sa už neštítia hádzať do budov zápalné fľaše a kolotoč začína," hovorí šéf slovenského kontingentu. Podobných situácií zažil niekoľko, ale na jednu určite nikdy nezabudne. "V centre mesta sa v obkľúčení ocitla medzinárodná polícia bolo tam asi 30 našich kolegov z celého sveta a nemali sa ako dostať preč, lebo zo všetkých strán sa rovno na nich valili davy ľudí. Už sa zmierili s nevyhnutným, ale nám sa tam napokon nejako podarilo dostať. S bojovými vozidlami a po zuby ozbrojení sme sa plnou rýchlosťou pretláčali pomedzi dav. Na ten pocit nikdy nezabudnem," zamyslí sa Ján Parimucha.
V najdramatickejších dňoch Trebišovčanov trochu štvalo, že nemali ako dať vedieť svojim rodinám, že ešte žijú a sú v poriadku. "Česká televízia vysielala udalosti z Kosova 24 hodín denne, ale slovenská sa tomu sotva venovala raz za čas. Služobné telefóny sme používať nesmeli a tak sa často stalo, že o nás rodiny nič nevedeli," podotkne Ján Parimucha. Tunajší ľudia sú vraj zvláštni denne prežívajú tragédie, poplačú si a idú ďalej. V priebehu pár sekúnd prídu o majetok, svojich blízkych...a idú ďalej a myslia stále rovnako. Slová revanš, fanatizmus, smrť a naproti tomu fatalizmus a schopnosť neobzerať sa dozadu by to asi vystihli najlepšie. Niektorí si vraj mýlia jednotky KFOR so stavbármi. "Chceli, aby sme im opravovali domy a cesty a nedali si vysvetliť, že na to tam nie sme. Mnohí sa obrátili proti nám raz to boli Srbi, inokedy Albánci, je to naozaj zvláštny svet. Po istých skúsenostiach sme sa už radšej obracali na starostov a komunikovali sme len s nimi buď cez tlmočníka, alebo sami. Mnohí z nás sa naučili po srbsky," vysvetľuje.
Zvláštne sú aj tamojšie deti, ktoré vraj od vojakov stále pýtali jedlo či cukríky. Pokiaľ ich však nedostali, boli schopní do nich začať hádzať kamene. "Pre nich je to normálne, deti to vidia okolo seba a správajú sa modelovo. Mnohé sme videli bosé, hladné, vychudnuté, v otrhaných šatách človeku je ťažko, ale tam je to normálne. Tam je všetko, čo sa nám zdá nenormálne, úplne normálne. Na Balkáne je to proste tak," dopĺňa svojho staršieho kolegu 25-ročný poručík Marián Brinček, ktorý sa podobne ako Ján Parimucha do Kosova vrátil na ďalší polrok. "Bola to moja prvá skúsenosť, vojenskú kariéru máme v rodine otec šiel len nedávno do výslužby. Do Kosova som šiel len pár týždňov po absolvovaní školy a pôsobil som ako veliteľ roty," hovorí.
Do bojovej zóny podobne ako ostatní vhupol rovnými nohami. Dnes nošu zážitkov hodnotí ako krutú a hovorí o veľkom šťastí. "Je malým zázrakom, že sme sa všetci vrátili, neraz sme mali namále. Tam život nemá žiadnu cenu a je jedno, či patrí vojakovi, dieťaťu alebo komu. Tamojší ľudia si na tento prístup zvykli, pre nich je to životná norma. Nie oni nám, ale my im sme sa museli prispôsobiť, ale pochopiť ich asi nepochopí nikto. Ja osobne neverím, že ten konflikt vôbec niekedy skončí," myslí si. Keďže je slobodný, zaujímalo nás, či ho neoslovili tamojšie dievčatá. "Ani za svet by som si nezobral Srbku či Albánku, nedokázal by som sa prispôsobiť ich zmýšľaniu. Naviac, Slovenky sú krajšie," dodáva s úsmevom.
Čo dodať na záver? O zážitkoch chlapcov z Kosova by sa dalo rozprávať celé hodiny a popísať niekoľko novinových strán. Háčik je v tom, že atmosféru týchto miest nedokážu vysvetliť a opísať žiadne slová, akokoľvek by sa chceli približovať skutočnosti. Na Balkáne platí nielen oko za oko, ale aj lepšie raz vidieť ako stokrát počuť. Toto heslo by sme však my, obyčajní smrteľníci, ktorí sa na dianie v Kosove pozeráme z pohodlia svojich obývačiek, asi nie veľmi radi naplnili. Trebišovskí profesionáli museli, my nie. Urobili to za nás. Dnes si môžu povedať - veni, vidi, vici. Boli sme, videli sme, zvíťazili sme... Nie nad duchom a filozofiou tamojších ľudí, ale nad sebou vrátili sme sa všetci zdraví a celí a to je najdôležitejšie...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z južného Zemplína nájdete na Korzári Dolný Zemplín
