tuberkulózy a respiračných chorôb trebišovskej nemocnice, druhý sa na opačnej strane mesta vo svojej privátnej internej ambulancii nezastaví od siedmej ráno do neskorého popoludnia. Obaja už tretie volebné obdobie sedia vedľa seba v poslaneckých laviciach trebišovského parlamentu. Obaja sú lekári a ani jeden z tohto mesta nepochádza. Obaja si museli svoje miesto pod slnkom vybojovať s kádrovo neprípustným "biľagom" synov grécko-katolíckeho farára. Prvý je známy ako bývalý viceprimátor mesta, ktorého srdcovou záležitosťou je mestský park, druhý ako dlhoročný závodný lekár bývalého Cukrovaru. Prvý je viac diplomatom, druhý povie, čo si myslí prudko, na rovinu a bez obalu. Vladimír a Jozef Anďalovci tvárou v tvár.
Ako hovorí Vladimír, celé detstvo, dospievanie a študentské časy museli žiť v tieni hendikepu, že ich otec bol farárom. "Pochádzal zo Zakarpatskej Ukrajiny, z Chust a po vojne zostal pôsobiť v dedinke Bodružaľ pri Svidníku, kde sa zoznámil aj s mamičkou. Tam sme prišli na svet aj my dvaja Jozef je najstarší, ja mám o dva roky menej. Boli to ťažké časy, ale detstvo to bolo krásne prežili sme ho ako všetci dedinskí chlapci. Na rozdiel od dneška, vtedy deti farára nemali žiadne výhody, neexistoval plat, vôbec nič chovali sme kravy, sliepky a všetko, čo sme potrebovali," spomína.
Anďalovská epopej pokračovala v Telgárte, kde do rodinky pribudol brat Mikuláš a sestra Mária. "Medzi mnou a bratom bol malý vekový rozdiel, takže v mnohom sme boli ako dvojičky. No a ako to už vo veľkej rodine býva, existovala medzi nami aj rivalita ale taká zdravá ťahali sme sa jeden druhého. Viete, na dosiahnutie akéhokoľvek cieľa sme ako deti farára potrebovali dvakrát toľko energie ako ostatní. Naši učitelia by sa asi čudovali, keby vedeli, že všetky tie 'deti farára' napokon vyštudovali vysoké školy my chlapci medicínu a sestra Vysokú školu technickú s červeným diplomom! Nikdy nezabudnem na to, ako mi riaditeľ základnej školy v 9. ročníku povedal: Vlado, z teba bude poľnohospodár! Som rád, že sa tak veľmi mýlil," zamyslí sa Vladimír.
Mimochodom, na socialistické časy bol perličkou vyštudoval totiž vyslovene dievčenskú zdravotnícku školu, ako jeden z piatich chlapcov v celom ročníku. "Jozef už v tom čase bol na gymnáziu a odtiaľ šiel rovno na medicínu. Ja som chcel tiež, ale moja láska k prírode a zvieratám ma zaviala na 'veterinu'. Napokon sa karty obrátili - obaja sme skončili v Trebišove - on ako závodný lekár Cukrovaru a ja ako jeden zo zakladateľov oddelenia mikrobiológie v novej nemocnici. Kvôli tomu som absolvoval štúdium na farmakológii a mikrobiológii a patrím jej už 25 rokov (a svojej manželke)," smeje sa Vladimír.
Apropó, aby to bolo zaujímavejšie, aj jeho manželka Ružena je lekárka zubárka, známa aj ako autorka detských knižiek o príbehoch Kvakuľa a Šušky. Medicíne sa upísal aj ich syn, ktorý je kardiológom. Zubárom je aj brat Mikuláš a rovnako jeho manželka. Len sestra Mária, ktorá žije v Anglicku a Jozefova manželka majú školy technického zamerania.
V čom boli Anďalovci rovnakí a v čom iní? "Všetci štyria sme vyštudovali husle, sme taká muzikálna rodina. Televízor neexistoval a tak sme si po večeroch robili rodinné koncerty. Mne táto vášeň ostala hrám aj na gitare, dokonca som mal v Trebišove aj vlastnú kapelu ORION, ktorá hrávala na svadbách a zábavách. Bolo to po mojom príchode do Trebišova, ale koordinovať lekársku prax s hraním bolo čoraz zložitejšie a tak som to potom musel nechať," vysvetľuje Jozef Anďal.
Ako dodáva brat Vladimír, jeho to skôr ťahalo k prírode a športu dokonca hrával futbal za Lokomotívu Košice a zbožňoval aj atletiku. "Behal som dlhšie trate, najlepší som bol na osemstovke. Dnes už zo toho nezostalo nič, občas ešte sadnem na bicykel, niet času... Tiež viem hrať, ale nie tak dobre ako Jozef, ten hrá na všetkom, čo sa mu dostane do ruky," smeje sa. Žiaľ, časy rodinného koncertovania sa dnes už zúžili len na významné rodinné udalosti. "Mama býva v Košiciach a keď sa všetci zídeme, je to pekná hromada ľudí. Vtedy si aj zamuzicírujeme," hovorí Vladimír.
Opýtať sa, ktoré predmety ktorému z nich nešli, by bolo zbytočné, obaja totiž mávali na vysvedčeniach maximálne priemer 1,2. "Na vysokej škole som však prežil martýrium pri skúške z patológie bolo to vo 4. ročníku a bol to jeden z najväčších strašiakov. Urobil som to na dekanský termín, asi siedmy v poradí, ale pri tejto skúške to nebolo nič výnimočné. Napokon som ju urobil ako jeden zo 17 šťastlivcov zo šesťdesiatich ostatní vyleteli a museli opakovať ročník. Vtedy som schudol 15 kíl, " prezrádza Vladimír.
Z vysokej školy mu utkvel v pamäti aj výrok jedného z jeho profesorov - známej kapacity, ktorá za tvrdej totality prednášala na prestížnych európskych univerzitách. "Vtedy mne, synovi farára prorokoval: Vlado, verím, že raz, keď sa nám svet opäť otvorí, ty sa uplatníš. Už vtedy predpovedal, že totalita padne...," zamyslí sa Vladimír.
Čo si na svojom bratovi váži a čo mu na ňom vadí? "Jozef je úžasný, obdivujem jeho neskutočnú pracovitosť, húževnatosť a oddanosť povolaniu lekára. Vadí mi jeho prudkosť, ja riešim problémy inak. Ale mám ho rád," hovorí.
Jozef zase na Vladimírovi zbožňuje jeho dobrosrdečnosť, schopnosť komunikovať s každým a to, že vie otvorene povedať svoj názor, aj keď na to často doplatí. "Štve ma len to, že je taký tajnostkár," smeje sa. "Nie tajnostkár, diplomat," opraví ho Vladimír.
Čo jeden na druhého prezradia? "To asi nikto neuverí, ale Jozef sa veľmi bojí zubára, on si do kresla sadne, len keď už zub musí von. A bojí sa aj injekcie, čo nechápem, lebo s ňou prichádza do kontaktu denne," prezrádza Vladimír. Jozef na neho len toľko, že "asi sa bojí hlúpych ľudí, ale to aj ja." Ako obaja unisono dodávajú, občas si zájdu na spoločnú pánsku jazdu, ale často to nie je: "Niekedy sa nevidíme aj dva mesiace, ale potom musíme debatovať dva týždne, aby sme si všetko povedali."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z južného Zemplína nájdete na Korzári Dolný Zemplín
