svojim modelárskymi prácami absolvovala niekoľko veľmi úspešných výstav. Aj napriek tomu, že k nej osud nebol príliš naklonený a už ako 22- ročná prišla o zrak, svojou umeleckou činnosťou dokázala prekonať tento hendikep a začala prostredníctvom svojich sôch rozdávať radosť, nádej a lásku. Obdiv jej vyjadrili aj čitatelia týždenníka Slovenka, ktorí ju zvolili za Ženu roka.
Kedy si začala premieňať kusy hliny na krásne sochy a kto ťa k tomu priviedol ?
- Modelovanie ma bavilo už od detstva. Darilo sa mi vymodelovať rôzne výrobky bez nejakých problémov. Nepovažovala som to za niečo výnimočné. Vytvárala som malé darčeky pre priateľov a nepredpokladala som, že to niekedy bude môj spôsob sebarealizácie. Prvú hlinu som si vypožičala od rodičov v období, keď som stratila zrak. Vtedy som ešte stále dúfala, že sa mi vráti. Nestalo sa, ale ja som sa premohla a musela som ísť ďalej. Tak som to skúšala s hlinou. Zistila som, že strata zraku ma napodiv v tejto činnosti neobmedzuje, skôr naopak - detaily dokážem vnímať citlivejšie a presnejšie ako vidiaci človek.
Čím sa nechávaš vo svojej tvorbe inšpirovať a čo v nej prevláda?
- Inšpiruje ma bežné okolie. Sú to možno veci, ktoré pre niekoho nie sú nijako zaujímavé, ale pre moje ruky je všetko povšimnutia hodné napríklad aj taká kôra stromu. Ak počujem báseň, pieseň alebo sedím v poli na spadnutom strome, stále sa mi pri tom v mojich predstavách vytvárajú obrázky. Neuspokojí ma to, pokiaľ ich nestvárnim alebo nevymodelujem - dovtedy nie som spokojná. V mojej tvorbe prevládajú motívy ženskej postavy, vkomponovanej do prírody s kvetmi, stromami, alebo iba jednoducho chcem vystihnúť podstatu pohybu, gesta.
Kedy vznikajú tvoje sochy? Tvoríš, hneď keď sa prebudíš, alebo až neskoro v noci? Nechávaš sa pritom inšpirovať nejakou hudbou?
- Najlepšie sa mi pracuje popoludní, keď vybavím bežné záležitosti a nemusím premýšľať o tom, že som ešte niečo neurobila. Nerobí mi problém modelovať aj v noci po tme. Hudbu ani nemusím mať zapnutú, skôr mi robí dobre hovorené slovo. Najradšej mám, keď môžem počúvať nejaký dokument v televízii alebo si púšťam zvukové nahrávky kníh. Takto sa vlastne permanentne vzdelávam a lepšie sa mi pracuje.
Ako vnímaš ty sama svoje sochy - je to kópia tvojich snov, želaní, predstáv? Snažíš sa nimi niečo povedať alebo v nich len uvoľňuješ svoju umeleckú energiu?
- Zo začiatku som modelovala v predstavách seba. Bola to vlastne najprv taká malá súkromná terapia. Teraz sa mi stáva, že si vymodelujem svoj zážitok a pocit. Naposledy som si na poli prezerala rukami pole plné slnečníc. Chcela by som zachytiť tento úžasný moment, ale je mi jasné, že vytvoriť takú sochu nebude jednoduché. Snažím sa hlavne o to, aby ľudia pri pohľade na moje výtvory mali príjemný pocit - taký, aký som mala ja pri ich tvorbe. Veď je toľko pekných vecí, momentov a zaujímavých udalostí, ktoré nám utekajú pomedzi prsty.
Máš nejaký cieľ, ktorý by si ako umelkyňa chcela dosiahnuť ? Sú v tvojom osobnom živote veci, ktoré by si chcela vyskúšať a zažiť ?
- Už to, že si ľudia moje práce prídu pozrieť, ma robí šťastnou. Ak za mnou príde niekto, že chce mať doma moju prácu, už to je pre mňa odmenou. Nesplniteľné sny nemám. Po strate zraku som sa naučila, že si na niektorých zbytočných veciach netreba zakladať. Mojím snom je naplno sa venovať nevidiacim deťom prostredníctvom modelovania. Rada by som napríklad aj fotografovala, keby... Ale mám priateľov, umeleckých fotografov a oni mi podrobne svoje fotografie opisujú. Námet na fotenie niekedy dokonca vymýšľame spoločne. Podarilo sa mi nedávno letieť ako spolujazdcovi na akrobatickom lietadle. Bol to super zážitok. Za mnohé úžasné veci, ktoré som zažila, som veľmi vďačná svojim priateľom.
Ako vníma teba a tvoju tvorbu okolie, rodina priatelia a teraz aj manžel?
- Moja rodina ma podporuje. Starajú sa o to, aby som mala kľud na modelovanie. Moja mama bola prvou, s ktorou som skúšala, ako sa z hlinou pracuje. Často ma trápilo, že si moje sochy ľudia vyberajú len preto, že nevidím a nie preto, že sú naozaj zaujímavé. Je mi jasné, že sa tomu nevyhnem. Ani sa tomu nechcem vyhnúť a rada im dovolím nahliadnuť do môjho sveta, aby videli, že aj takto sa dá fungovať a žiť - aj keď nie je všetko tak, ako by sme si želali. Stačí mi, že sa na ne len tak dívajú a neveria, že som to modelovala ja a pochybujú . Môj čerstvý manžel mi zariaďuje výstavy. Vďaka nemu mi odpadajú mnohé starosti, ktoré sú s tým spojené. Okrem toho mi píše skoro ku každej soche buletin, na ktorom je napísané, čo socha predstavuje a ako ju ja vnímam a cítim.
V časopise Slovenka ťa čitatelia vyhlásili za Ženu roka. Čo pre teba toto ocenenie znamená?
- Bola som prekvapená, veď som toho ešte veľa neurobila. Bolo to, ale povzbudzujúce. Podpora od ľudí, ktorých ani nepoznám, mi dodala chuť ďalej pracovať a presvedčila ma, že moja práca má zmysel. Asi každý človek o sebe niekedy zapochybuje a v tej chvíli potrebuje podporu. Stretávam aj takých, ktorí mi hovoria, že im zamyslenie sa nad mojim spôsobom existencie pomohlo prekonať vlastné starosti. Asi aj na to som tu - aj tak sa dá pomôcť iným.
